Arabská zajatkyňa

24. Časť

Abdul potreboval ošetriť rany, preto som mu ich previazala do čistej látky, no predtým som ich ešte natrela liečivými bylinkami v jasnej fialkovej farbe, ktoré som dostala od Asil, ale vôbec som nemala potuchy o tom, čo sú zač, ani ako sa nazývajú.
Niekoľkokrát cez noc Abdul pýtal vodu, preto som sa mu musela o toho chudáka postarať. Hneď oproti ležala mladá Asil, ktorej ovlaženie sa vodou pomohlo, horúčka je klesla, aj keď nad ránom zas blúznila a volala k sebe Omara, čo môjmu srdcu spôsobovalo ďalšie utrpenie. Asil Omara milovala z celého srdca. Bolo to zjavné...

Spať som spočiatku nespala, iba som sedela v kúte a rozmýšľala nad tým, čo asi Omar robí. Nemohla som sa dočkať rána, ktoré stále neprichádzalo. Vymenila som jaskyňu za svoje útočisko. Palác, v ktorom som žila tak dlho, sa stal miestom veľkého strachu a obáv. Nad ránom došiel doráňaný vojak a riekol, že Osman zúril, lebo zistil, že som zmizla. Všetkých vojakov povolal a prikázal im, aby ma hľadali a on s ďalšími vojakmi sa vybrali hľadať môjho syna.

Kráľovná, jeho matka, všetkým vyrozprávala, že ma uniesli Osmanoví nepriatelia, takisto, ako aj môjho syna a žiadajú zlato na výmenu za naše životy. Nad všetkými klamstvami som iba úzkostlivo krútila hlavou. Osman mal celú krajinu pod palcom a každý mu vo všetkom veril. Ak by poznali pravdu o tom, ako svojho brata odstránil v minulosti a čo mu chcel urobiť, keď som ho pristihla, že ho chcel zabiť, určite by ho zhodili z trónu.

Východ slnka som prečkala, myslela som si, že Omar dôjde aj s mojim synom, kým sa objavia jeho lúče, no nie, nestalo sa. Smútkom som zaspala. Zatvorili sa mi ťažobou moje unavené oči, lebo moje telo potrebovalo trocha sily. Sily ísť ďalej napriek ďalším prekážkam a veriť hlavne v šťastný koniec.
Zadriemala som schúlená v kúte kamennej jaskyne, v ktorej boli počuť ozveny, keď vojaci zakričali, že už vidia, ako z diaľky cválajú Omaroví vojaci.
Prebudila som sa na to volanie. Prešiel mnou tras a chvenie, keď som precitla a uvedomila si, že to nebol iba škaredý sen, v ktorom uniesli môjho syna.
„Čo je?" opýtala som sa.
„Princ Omar už prichádza!" zahlásil jeden z vojakov.
Dúfala som v to, že má naše dieťa, že mi ho priniesol.
Vyšla som mu naproti, bežala k nemu, čím viac som sa k nemu približovala, tým viac ma môj zrak zarmucoval, lebo Omarové ruky boli prázdne.
„Moje dieťa?!" vykríkla som na neho, akonáhle zoskočil z koňa. Vystrela som k nemu svoje ruky a pozrela na nich. Horúce slzy mi vytiekli z očí, ako nejaký gejzír. Omar sa zatváril smutne. Dostal sa ku mne najbližšie, ako len mohol a hodil sa mi k nohám.
„Odpusť mi Nazirah!" Jeho slová mi spôsobili šok. Iba som sa dívala na jeho pery, ako nimi pohybuje, no zvuk jeho hlasu som nevnímala. Neustále mi hlavou kolovala myšlienka, prečo by som mu mala odpustiť.
Spustila som sa na zem, nemo som sa pozerala nadol, ani tvár som nedokázala nadvihnúť!
„Osman tam prišiel skôr ako ja! Nazirah!" dodal a snažil sa mi zodvihnúť moju bradu. No ja som mu jeho ruku zložila. Nedokázala som spočiatku ani plakať. Zasiahol ma svojimi slovami tak veľmi, že som stratila reč. Mokrá rosa z trávy sa mi vpila do mojich šiat. Pocítila som, ako mi kolená a lýtka navlhli. Pocítila som, ako ma pichá tráva na nich.
Vzala som piesok zo zeme a presypala som ho do druhej ruky, z ktorej mi polovica spadla na zem, až nakoniec mi v nej neostalo nič, iba malé zrniečka. Prehltla som tú veľkú hrču v hrdle a skríkla: „Tvoja matka za to môže! To ona!" Udrela som ho do jeho hrude. „Povedz mi Omar. Ako mohla uniesť moje dieťa? Ako?" Triasla som ním celým.
„Nášho syna ma Osman!" zopakoval mi to, no ja som sa viac hnevala na jeho matku, lebo som si hovorila, že je to žena. Žena bez srdca, ktorá v nevedomosti uniesla vlastné vnúča.
„Nevedela o tom Nazirah!" nastavil ľútostivý pohlaď.
„Povedz mi, ktorá matka by uniesla malé dieťa? Povedz?!"
Ako som sa mu pozrela do oči, do tých jeho hnedých oči, ktoré som milovala z celého srdca, rozplakala som sa.
„Ona nemá srdce!" zavzlykala som mu vtedy, keď som sa mu hlavou oprela o jeho svalnatú hruď.
Vzal ma do naručia a tak som plakala a plakala a plakala. Nedokázala som prestať. Nedalo sa.
Teda až dokým...

Kým mi nepovedal, že ma berie do toho paláca, kde sa nachádza jeho matka.
„Budeš tam v bezpečí, bude vás tam strážiť polovica oddielu!" zašepkal na mňa.
„Omar, čo mi to hovoríš?" vyslovila som slabučko, ako som nadvihla k nemu svoje oči a dúfala, že som zle počula. V tom všetkom som pomaly vstala a odchádzala. Kráčala som preč, tam, kam ma ťahalo moje boľavé srdce.
„Nazirah!" kričal za mnou, ale ja som sa neotáčala. Išla som smerom k palácu, k tomu palácu, kde som žila doposiaľ.

Omar to pochopil, aj bez toho, aby som mu niečo povedala. Stačil mu iba jeden, jediný pohlaď.
Nedala som si povedať, preto ma schytil a vzal na ruky. Zadržal ma celou svojou silou.
„Mám ísť do paláca, k tvojej matke?! Omar? K tvoje matke, ktorá mi uniesla...?! Keď môjho syna ma Osman?!"
„Zadrž, Nazirah. Prosím," snažil sa ma presvedčiť.
„Nie," odmietala som ho v tej chvíli, ani to nestihol celé vysloviť.
Držal ma v pevnom zovretí, nedovolil pohnúť sa mi, bola som bezmocná, keď svoje ústa položil na moje rameno, pokračoval ďalej svojim nežným zamatovým hlasom mi chcel pripomenúť, aký je jeho brat: „Osman vie čo robí! On chce, aby si sa vrátila do paláca."
„Veď ja sa aj vrátim kvôli svojmu synovi," nedala som si povedať.
„Budeš ako vo väzení, utrápi ťa. To nedovolím."
„Omar!" skríkla som na neho „môj syn je tam u neho, a ty mi hovoríš, že ma utrápi?! Vieš čo ma utrápi viac?! Vieš?" zavzlykala som.
„Že nemám pri sebe moje dieťa." Hlas mi zoslabol, lebo ma objal, silno, tak silno, že som zacítila tlkot jeho srdca a zacítil aj on to moje, ktoré bolo na smrť vystrašené, bezmocné a vydesené.
„Sľúbil som ti, že nášho syna ti prinesiem! Tak to aj bude, aj keby to malo byť to posledné, čo by som vo svojom živote urobil. Prisahám ti na to malé stvorenie, ktoré sme spolu splodili." Držal ma v objatí a hladkal mi moje vlasy.
„Daj mi viac času. Prosím," upokojoval ma.
Zmĺkla som. No moje srdce mi neustále hovorilo, aby som šla naspäť do paláca. Moje srdce si prialo vidieť malého Omara. Veľmi!

Omar ma zdvihol na ruky a prešiel so mnou do jaskyne, kde ma položil na voľné miesto, ktoré slúžilo na odpočinok. Sadol si a položil si ruky na svoju hlavu. Ľútosť sa mi prikradla do srdca, lebo som pochopila, že Omar za nič nemôže, a že ak by poznal pravdu skôr, určite by všetko bolo inak.
„Musíme vytvoriť plán. Musím sa poradiť so svojimi mužmi." Prehrabal si svoje vlasy a zaťal sánku.
„Do paláca sa dostanem po tajnej chodbe, no vo vnútri už nemám nijakého spojenca," rozmýšľal nahlas.
„Rida," zahlásil zrazu ležiaci Abdul, ktorý sa na mňa uprene pozrel, roztvoril svoje veľké čierne oči a dodal: „Pani moja, princ Omar má pravdu. Urobili by ste tú najväčšiu chybu, ak by ste sa vrátili do paláca. Osman by vás tam väznil, ako vtáča v klietke, nikdy by vám už nedovolil odísť, stali by ste sa ozajstnou živou obeťou toho človeka."
„Abdul, ja sa bojím najmä o to, že ublíži môjmu synovi." Vstala som a prikročila som k nemu bližšie. Vzala som do rúk handru a utrela jeho mokré, spotené čelo.
„Nemyslím, že by to urobil. Z lásky k vám. A ako hovoril ten vojak, v paláci si myslia, že vás uniesli, preto každý robí to, čo robil predtým. O dieťa sa určite stará vaša priateľka," odkašlal si ako prerývane rozprával, chápala som, že ešte nie je v poriadku.
„Myslíš, že Isabell...?" doplnila som ho s neistotou v hlase a on ihneď prikývol hlavou, keď na tvári sa mu objavil mierny úsmev, bolo mi ľahšie na srdci, lebo som sa spoliehala na jeho úsudok a jeho skúsenosti.

Omar sa ku mne postavil s nežným zamatovým hlasom vyslovil: „Keby som vedel, že je to môj syn, už dávno by som ťa vzal k sebe. Ešte, keď si mala tehotenské brucho. Nazirah, avšak, ja som ani len netušil, že je to môj syn." Zaboril si ruky do vlasov, na ktorých som si všimla, asi tak sto veľkých, ale aj drobných modrín a krvavých rán.
„Myslel som si, že si ma naozaj zradila. Myslel som si... a teraz, keď som sa dozvedel, že je dieťa je z mojej vlastnej krvi a ja som ho nemal nikdy vo svojom náruči, že som ho nikdy nepohladil, a že ho ma v rukách človek, ktorý sa ma snažil niekoľkokrát zabiť, ale nepodarilo sa mu to, Nazirah, ja doslova umieram. Hnev mi pohlcuje celú moju dušu." Zadíval sa na mňa, a potom na chvíľu stíchol.
„A keď sa pozerám do tvojich krásnych oči, ktoré teraz trpia smútkom, moje srdce mi krváca, lebo som prišiel k tebe s prázdnymi rukami, no ver mi, že sa to zmení. Prisahám ti na svoju česť!"
Položila som mu svoju hlavu na jeho hruď, keď mi vošiel prstami do vlasov a pohladil ich jemne, vyriekla som šepkajúc, že vkladám do neho svoju dôveru.

„Prekazili vám vaše spoločné šťastie, no ak o to šťastie budete bojovať. Vráti sa k vám," prehovoril s nádejou v očiach náš verný sluha a týmito slovami nás zas povzbudil, aby sme nestrácali nadej...

Ahojte!!!
Nova cast priatelia, čo na ňu poviete?
Btw, chcem poďakovať za neustále pribúdajúce hviezdičky a pridávanie tohto príbehu do reading listov, či súkromných knižníc. Mňa to naozaj veľmi teší, keď od niekoho z vás dostanem hoc len jednu hviezdičku a keď mi pribudne hneď rovno 20+ teším sa ako male dieťa.
A po ďalšie, ďakujem Vám za to, že ste tento príbeh opäť dostali na prvé miesto v historicalfiction. Vážim si to a preto Vám posielam ❤️😍👀
Vaša Viktória :)