Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Tam pred tými bránami, presne tam, tam sa vystrácali moje nádeje, postupne a pomaličky prestávali existovať. Stojac pred človekom, ktorý pôsobil takmer bez srdca, som mala pocit, že sa nado mnou objavujú obrovské chmáry, prinášajúce mi iba veľké nešťastie. Zrazu nastala veľká tma a chlad, i keď teplé počasie každému spôsobovalo mdloby, mne naopak, vymenilo ho pochmúrno - pre úzkosť z toho, čo môjho drahého Omara čaká.
Aj keby som si išla srdce sama z hrude vytrhnúť a položiť ho pred maršala, aj tak by sa na mňa nepozrel priaznivo a tympádom, by sa na mňa slnko v prestrojení za skúpe šťastie neusmialo. Veď ho chmáry odhovárali a nedali mu pokoj, zatienili mu dušu a on sa prestal správať, ako predtým.
Byť ku mne ústretový a prístupný.
Skúmal ma neprestajne a tak vo mne vzbudzoval iba ten spomínaný chlad. Nikdy predtým sa na mňa takto nedíval. Bral mi tým vietor z plachiet. Prestal naň fukotať a ja som zastala, zhodil kotvu a všetko ostatne sa pre mňa stalo nemožné.
Čo som mu len povedať? Ako ho vyviesť z omylu.
Kým mi po jazyku prechádzali všelijaké nezmyselné slovíčka a ten orgán priam drevenel, všímala som si jeho reč tela. Napríklad jeho vlasy, takmer vždy starostlivo začesané do zadu a celkovo jeho výzor prísneho dôstojníka, ba aj uniforma, všetko to, mu pridávalo ešte viac výraznosti a vážnosti a ešte, keď mu z úst vyšlo označenie - žena arabského tyrana, vtedy ma bodlo pri srdci a tie bodavé rany prechádzali doslova do chrbta a neprestávali, prisilné sa pre mňa stali, tak ma to označenie dostalo.
Neschopnosťou reči, som horúčkovito kývala hlavou z jednej strany na druhu, pričom som si uvedomila, že mi neostalo nič, iba sa k niečomu ozaj priznať: „Áno, predali ma do Arabskej zeme." Myslela som...Možno sa uspokojí s akousi polopravdou. Avšak Gerard ma prerušil vraviac: „Nemusíte mi to potvrdzovať, ruský zajatec menom Juri, to urobil za vás. Viete Veronica, už dávnejšie sa mi dostalo do uší, že vás more zachránilo z rúk arabských ľudí, ktorí vás chceli opäť uniesť do Arábie." Bože, čo to rozpráva? Kto mu narozprával takéto bláznovstva?! Jeho neprestajne úsilie ma vyviesť z mieri, aspoň teda na mňa to tak pôsobilo, sa mu ozaj darilo. „Nerozumiem vám pane, síce som..." Snažila som sa vyhnúť dlhému vysvetľovaniu, ktoré by ani nepochopil. Času bolo málo a nevhodné miesto, kde sa odohrával náš dôverný rozhovor, priam vzbudzoval zvedavé pohľady služobníkov navôkol. No on neprestával: „Nie ste šťastná, že ste sa zbavili toho muža, ktorého celá naša krajina nenávidí?! Nenávidí, Veronica. Nenávidí. Lebo je veľkým barbarom, veď, inak sa toho človeka ani nedá nazvať!"
Vyjadroval sa o ňom neúctivo a posmešne. Omara očierňoval pred mojimi očami, čo som samozrejme nedokázala počúvať. Priznal sa, že ho nenávidí, dokonca trikrát to škaredé slovo zopakoval, čím spôsobil, že sa mi hrdlo ešte viac zovrelo.
