Arabská zajatkyňa

15. časť

Sen, ktorý som snívala sa rýchlo skončil, ani som si neuvedomila. Kiež by to bol sen, z ktorého by som sa raz zobudila a našla pri sebe svojho princa. Kiež by! Dúfala som v to, že to nebude pravda, že život môjho princa by sa predsa takto neskočil, no...

Kráľovná po tom, čo počula o Omarovi ,velmi ochorela. Celé dni iba ležala a volala Omara k sebe. Ochorela tak veľmi aj preto, lebo môjho princa dokonca nemohla ani pochovať. Keď nám princ Osman oznámil, že princa prebodli mečom a nabodli jeho hlavu na kôl, spadla som na zem a hlasne kričala, aby prestal rozprávať.

,,Je mi to ľúto Nazirah. Bol to môj milovaný  brat," prihovoril sa ku mne, keď som vychádzala z kraľovninej komnaty.

,,Viem, že za ním veľmi smútiš. Ani pochovať si si ho nemohla," pokračoval ďalej.

Zadívala som sa mu do očí. Boli úplne iné, než Omarove.

Hneď som chcela odísť. Zmiznúť a byť sama. No on mi zachytil ruku. Pozrela som sa na neho udivene a v duchu prosila, aby nepokračoval ďalej.

,,Omar by chcel, aby si žila ďalej, aby si určite nesmútila dlho."

Utrela som si slzy, ktoré mi tiekli po líci a zmáčali moju pokožku a bez slov som odišla.

Zatvorila som sa do Omarovej komnaty a nevyšla z nej celý deň.

Kráľovná po pár dňoch dostala silné lieky. Boli od najlepšieho liečiteľa v krajine, ktoré jej naozaj pomohli, a preto mohla urobiť to, po čom tak dlho veľmi túžila. Ešte počas spánku ma vzala za ruku a vyviedla von z Omarovej komnaty.

,,Ty už v tejto komnate nemáš čo hľadať! Nie si v paláci ničím!" Vzala do rúk akési slúžkyné  šaty a hodila mi ich k nohám.

,,Obleč sa do nich. Už tu nemáš žiadne postavenie. Nestrpím ťa tu už viac. Buď budeš pracovať ako slúžka v kuchyni, alebo!"

Nemohla som uveriť tomu, aká bola zlá a nespravodlivá. Vyzdravela len preto, aby sa so mnou vysporiadala. Stala som na tej chodbe, bosá a iba v plášti, pod ktorým som mala nočnú košeľu. Princ Osman prechádzal. Keď nás zbadal. Prihovoril sa k nám. Kráľovná mu odsekla, že sa nemá pliesť do našich vecí. Svojim pohľadom po mne sklzol zhora nadol. Drkotala som zubami, lebo mi bolo chladno. Hovorila som si, že ja už nemám byť prečo v paláci.
To isté vyriekla kráľovna, ale nahlas.

,,Prešiel skoro  mesiac od Omarovej smrti. Môj syn už nežije. Preto tu už nemá čo robiť! Buď budeš pracovať ako slúžka trebárs v kuchyni, alebo môžeš ísť kadiaľ ľahšie!"

Osman otvoril svoje tmave oči naširoko. Na jeho tvári bolo badať, že sa mu to, čo počul vôbec nepáčilo a hneď sa aj ozval.

,,Kráľovná, myslím, že neviete, čo hovoríte."

,,Ako sa dovoluješ...?" Kráľovne sa nadvihlo práve obočie.

On jej skočil do reči.

,,So všetkou úctou k vášmu postaveniu. Sama viete, aké sú princípy v Arabskej ríši. Panovanie v krajine preberám ja. A nielen to!"

Obrátil sa ku mne.

,,Mam povinnosť si ťa vziať za manželku!"

Tentoraz som ja roztvorila oči naširoko.

,,Je to pravidlo, ktoré koluje generácie za generáciami," doplnil sa.

Stála som s nimi na tej chladnej chodbe a doslova sa triasla nielen od zimi, ale aj od strachu.

Jeho slová vo mne spôsobili ten ľak.

Jeho tmavé zelené oči vo mne spôsobili ten ľak, jeho spôsob reči. Všetko!