Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Ďakujem Theodore, nikdy vám to nezabudnem. Som vám zaviazaná do konca môjho života," hovoriac ďakovné slová, som vychádzala v jeho spoločnosti z väzenia. Po tom, čo sme sa navzájom dohodli, akým spôsobom a hlavne v akom naliehavom čase Omara zachránime, sme smerovali k nemu domov, ale čas sa zrazu míňal pomaly, akoby chcel oddialiť moje šťastie.
Tesne predtým, než bude svitať, keď celé mesto a všetci ľudia v ňom budú tvrdo spať, vtedy sa pokúsime o nemožné. Spolu s mojím drahým utečieme v diaľ, na miesto, kde budeme obidvaja navždy spolu s našimi drahými deťmi. Do krajiny jemu blízkej.
Rozmýšľajúc nad tým, ako si kapitán hravo poradil, som sa pousmiala, vybavil to na moje počudovanie úplne ľahko. Hovoril so strážnikom, či by si nechcel prilepšiť o rovných päťdesiat zlatých mincí a on samozrejme súhlasil. Kto by aj nie. Na jeho mieste by tento skutok spravil asi každý. Toho človeka čakalo naozaj veľa zlata, ktoré mi sám Theodore štedro poskytol.
Už iba ten najrýchlejší kôň a mohlo sa konať. Pred odchodom som sa samozrejme rozlúčila so svojou sestrou a sľúbila jej, že sa ešte určite stretneme a že s Omarom vzdame obom poctu, keď sa vrátime do Arábie a oni nás prídu navštíviť. Jej srdcervúci pozdrav nakoniec vytlačil na povrch množstvo vľúdných sĺz, ktoré som si po ceste preč utierala a hovorila, že taký je život. Rozdeľuje blízkych a stavia ich do veľkej vzdialenosti, nemajúc jeden o druhom z ďaleka ani jedinú správu. A pokiaľ ide o našu situáciu, všetko dokonca podlieha tomu, či sa nám podarí uskutočniť čosi, čo je veľmi nebezpečné. Nuž, sestra sa vrátila do svojej izby k svojím ratolestiam a ja som kráčala von.
„Nastal čas," prihovoril sa mi môj švagor s uzdou v ruke. Priviedol mi môjho koňa, lebo sme zhodnotili, že to zviera mi bude tým najlepším prostriedkom na rýchly útek. Prikývla som a usmiala sa na neho ešte raz a on mi na oplátku zopakoval: „Viete čo máte robiť, ten strážnik vám vášho manžela vypustí, keď mu dáte zlato."
Ocenila som, akým starostlivým a dobrým človekom je. I keď som to spočiatku nebrala tak, pochopila som, prečo s ním moja sestra žije. Kvôli jeho ľudskej povahe.
Rozlúčenie prebehlo aj medzi nami dvoma, keď som ho poslala preč s tým, že sa už o ďalšie postarám, lebo sme pred obrovským žalárom nemuseli dlho čakať. Strážnik na prvé zaklopanie rýchlo vyšiel a vzal to, čo mu bolo sľúbené, hovoriac pri tom, že hneď Omar vyjde.
Theodore preto nasadol na svojho koňa a odcválal domov a ja som už nedočkavo zazerala za bránami, kde svietila na hlavné dvere malá fakľa. Usmievala som sa od ucha k uchu a nevedela sa dočkať toho, čo bude nasledovať ďalej.
Voľnosť a sloboda pre mňa a pre môjho muža. Tak, ako aj ja, aj on zistil, aký je to pocit, keď človeka väznia a nútia byť niekde, kde si nepraje byť. Ale všetko sa už končí, Omar môj. Hovorila som si šťastne.
