Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Myslela som si, že sa v to ráno budem cítiť úžasne a jedinečne. Žiaľ nie. Necítila! Medzi Omarom a mnou nastalo akési napätie. Odpovedal mi na moje vyčítavé otázky len slovami: ,,Je to moja matka. Čo by si chcela, aby som s ňou urobil Nazirah?"
Povzdychla som si. Čo som mu mala povedať? Žeby som bola najradšej, keby s nami nežila v paláci? Žeby som bola radšej, keby ostala tam, odkiaľ prišla? Žeby som bola radšej, keby sa vôbec nepribližovala k môjmu synovi?
Samozrejme, z jednej strany som chápala Omara, ale z druhej strany som mala predsa aj ja pravdu! Uniesla mi syna! Kvôli nej som trpela! Kvôli nej môjho syna uniesol aj Osman!
,,Čo je Nazirah? Stále myslíš na Omarovu matku?" Isabell mi pomáhala s malým. Prebaľovala ho, kým ja som sa zamyslene obliekala. Nahla sa nad ním s úsmevom a šepotavo mu riekla: ,,Mamička nám neodpovedá. Tak nič Omarko, musíme pekne spinkať, aby sme jej pomohli. A keď vstaneme, uvidíme ju opäť smiať sa! Dohodnutí?"
Vošla som si zlatým hrebeňom do svojich tmavých vlasov a zahundrala popod nos: ,,Môj usmev asi nikdy nebude dokonalý."
,,Nepreháňaj Nazirah. Veď, ak by kráľovná vedela, že tvoj syn je jej vlastným vnukom, určite by ho neuniesla!" Isabell hovoriac, vzala moje malé krásne stvorenie a preložila ho do postieľky. Žmurkla na neho, keď dodala: ,,A teraz pekne hajaj, zlatíčko moje." Dala mu malý božtek na líčko a potom celkom pomalými pohybmi hojdala postieľku. Môjmu synovi sa už očká zamykali. Spokojnosť ho objala. Hlavičku si položil na bok. Poštuchal sa sám po nošteku, keď o malú chvíľočku tuho zaspal.
,,Predsa sa pozri na seba Isabell. Nie si jeho matkou a miluješ ho tak, akoby si ňou bola. Povedz mi priateľka moja jediná. Uniesla by si nejake dieťa? Či by si to dieťa poznala, alebo nie, urobila by si to?" Prikročila som k nej bližšie, pripínajuc si modrú šatku okolo vlasov. Chcela som sa jej prizrieť a zistiť, či ma svojimi slovami iba upokojuje a svoje si mysli...
,,Nazirah pamätaj čo sa vtedy dozvedela o svojom synovi Omarovi. Osman ho väznil a potom náhle zmizol. Čo si mohla myslieť." ,,Ty ju brániš!" Vyočila som sa na ňu.
