Arabská zajatkyňa

25. Časť

Omar a jeho vojaci plánovali dopodrobna nájazd na palác!
Prečo zrazu takáto odvaha?
Prekvapivé zistenie môjho muža, že mu viac než polovica armády Arabskej ríše zostala verná. Sám veliteľ prišiel za Omarom k tajnému miestu, kde sme sa skrývali, vzdal mu poctu a vyslovil, že mu bude tak verný, ako aj jeho otcovi Omarovi I.

Čo viedlo veliteľa k tomu, aby sa odtrhol od vládcu Arabskej ríše?
Dozvedel sa, že prvorodený princ v boji nezomrel, že žije napriek snahe Osmana o jeho odstránenie. Pre Omara to znamenalo veľmi veľa. Za jeho vernosť mu prejavil nesmiernu vďačnosť. Veliteľ na dodatok oznámil, že vojaci sú na Omarovej strane, že len málo je tých, ktorí sa pridŕžajú Osmana.
Ahmed, tak sa volal ten starší muž okolo päťdesiatky, zdatný a silný, vyzeral, že prechovával k Omarovi úctu, jeho pohlaď hovoril za všetko. Sledovala som ho, ako svojho pána doslova objal a pýtal sa, prečo mu neprezradil, že žije a zároveň vyjadril, že by mu určite pomáhal už od začiatku, ale rozumel aj jeho oprávnenej nedôverčivosti.

Obzeral si jaskyňu a ľudí, ktorí boli celý čas na pozore, s preloženými rukami na hrudiach, s upretými pohľadmi a odvahou v nich. Omar ukázal rukou a vyriekol hlasne: „To sú tí, ktorí mi pomáhali rok v kuse Ahmed. Bol som polomŕtvy, no oni ku mne zavolali moju niekdajšiu pestúnku Asil, ktorá sa o mňa postarala. Skrýval som sa u nej celé to dlhé obdobie. Už som neveril, že sa zlé časy zmenia na dobré, a keď sa to skoro stalo," Omar zmrštil obočie a zaťal sánku, „Ahmed, môj brat mi nielenže chcel vziať život, moju ženu, ale aj môjho syna a teraz ho má u seba v paláci."

„Pane, buďte si istý, že váš brat nebude mať šancu proti vám obstať, nie po tom, čo sa proti nemu postaví trištvrte Arabskej armády. Urobím tak, ako mi prikážete pane!"
Narovnal sa a nadvihol vysoko svoju hlavu, keď dodal: „Nikdy už viac neublíži ani vám, ani vašej žene, či synovi, ak prikážete, aby som ho..."

Omar v tom momente zvolal hlasno: „To nie Ahmed! Je to môj brat!"

Sledovala som ich rozhovor, doslova som naťahovala svoje uši a vymieňala si pohľady s Abdulom, keď som pochopila, že môj Omar je človekom s obrovským srdcom.

On chcel ušetriť svojho brata napriek všetkému, čo mu urobil.

„Ako si prajete pane," prikývol hlavou veliteľ.

Na ďalších postupoch sa už dohadovali mimo môjho dohľadu. Prešli z jaskyne von medzi stromy a kríky, ktoré si vypočuli ich podrobnejší plán.
Abdul medzitým vyslovil: ,,Vidíte pani, všetko sa začína obracať na dobre, už iba, aby ste mali pri sebe svojho syna."
„Ach Abdul, kiež sa ti vyplnia tvoje slová, nech pán Boh stojí pri mojom synovi a pri mojom Omarovi po celý čas."
Podala som môjmu vernému sluhovi vodu, mierne sa posadil a napil znej. Tešila som sa, lebo nabral po dvoch dňoch viac síl, jeho rany sa po tých zázračných, teda ja ich tak volám, zázračných bylinkách od Asil, hojili. Neverila som vlastným očiam ako rýchlo.
Mladá Asil na tom bola tiež lepšie. No ešte som nezbadala, že by sa s ňou Omar o niečom rozprával, preto som sa vedela dovtípiť, že keď sa dozvie tú nešťastnú správu, bude sa nejak chcieť o ňu postarať. Vytvárala som si v hlave mnohé scenáre a všetky boli pre moje srdce zdrvujúce, lebo pohlaď na to mladé dievča, o dva roky mladšie než ja, prinášal zakaždým do môjho srdca smútok. Milovala toho istého muža ako aj ja. Vravela som si mlčky, že som jeho žena. Veď Omar nezomrel. Žije. Miluje ma. I ona sama mi to potvrdila. Upokojovala som sama seba. No žiarlila som. Veľmi som žiarlila!
Keď hneď na to, som si všimla, že vyšla z jaskyne na vzduch a ja som mala nutkanie za ňou zájsť. Hnedastá prikrývka ovinutá okolo jej ramien, dlhé béžové šaty po členky a vlasy končiace po pás v svetlohnedej farbe, ktoré si upravila prstami akonáhle zbadala Omara, teda jeho pohlaď, ktorým na ňu spočinul popri tom, ako sa jeho pery natiahli do jemného úsmevu.
Áno. Sledovala som ich. Stáli oproti sebe a začali sa rozprávať.