Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Omara si dvaja bratia skúmavo prezerali a pýtali na to, čo robí v dome a o čo viac, práve v tomto čase. Vedela som, že je zle, predsa ho moja sestra prišla varovať. Ani nie tak Theodore, ale marshal sa na neho pozeral podozrievavým okom.
Odpoveď môjho muža znela: ,,Pane, ja som," zastal na chvíľku, lebo pravdepodobne hľadal vhodné slová a dopovedal, ,,vaša manželka potrebuje pomoc." Ukázal na vchod do mojej izby, ale to som sa už ja zberala a narobila poriadny hluk a krik, len aby sa prestali zamýšľať nad Omarom a doslova som pristala pri nose svojho švagra.
„Theodore, Anabell začala rodiť a zdá sa, že to nebude obyčajný pôrod, však sa pozrite sám!"
Volala som ho za sebou a na moment otočila k Omarovi. Musela som ho predsa zachrániť hovoriac: „Ďakujem Salvatore za tvoju pomoc, teraz ešte rýchlo, bež po lekára, rýchlo, prosím ťa, rýchlo, nezastavuj sa!" Kŕčovito som sa snažila, aby pochopil, že musí čo najskôr zmiznúť z ich očí. Omar mi hneď prikývol a odišiel. Našťastie!
Vyľakaný Theodore vošiel, kým ja som zostala s jeho bratom na chodbe, všímajúc si na ňom akési zmiešané pocity, som emotívne zaplakala: „Gerard, moja sestra," dotýkajúc sa jeho ramena, som ešte úzkostlivo pridala, ,,ak sa jej niečo stane, ja..." Trpkosť sa mi vohnala do tváre a strach ma nepríjemne ovládol, lebo, ozaj som o ňu mala starosti a to som ešte netušila nič...
Vtedy zabudol na etiketu a vzal ma do náručia. Objal ma! Privinul k sebe!
Myslieť si, že sa udrží a pomôže a upokojí možno iba pekným slovkom, bolo asi naivné.
Dobre, že Omara už niet, lebo by som sa asi prepadla pod zem. Ibaže nebolo inej cesty, len tejto. Vravela som si, keď som sa narovnala.
Tento môj nevinný skutok si vyžiadal svoje pokračovanie. Gérard na mňa uprene zazrel a vyriekol: „Nebojte sa Veronica, určite to dopadne dobre, vaša sestra porodí a dieťa bude zdravé." Po tomto krátkom chlacholení sa mi zdalo, že čakal akýsi naznak vďačnosti. Úsmev cez symbolické slzy sa mi vytvoril na tvári. Ibaže, len máličko a dokonca s povzdychom, to mu muselo stačiť. A kedže už prichádzal doktor, čím mňa osobne prekvapil, že došiel tak rýchlo, musela som sa k nemu ozvať a dať mu vedieť čo sa udialo.
S pozdravom, ale s najmä veľkým strachom, som mu vysvetlila, že moja sestra z ničoho nič, dostala silné kontrakcie a to napriek tomu, že nenastal čas. Prikývol a s kufríkom vo svojej pravici vkročil prvý a ja zaraz za ním. Obaja sme sa pobrali dovnútra a marshala nechali samého.
Theodorova bledosť v tvári hovorila, že sa nič nezmenilo a moja sestra prežíva úplne iný pôrod, ako bol ten prvý. I keď sme sa obaja snažili zistiť, prečo u nej hneď na začiatku nastali takéto veľké bolesti a odpoveďou lekára bolo, že ju musí najprv vyšetriť, to sa dalo samozrejme aj čakať.
Po chvíľke iba oznámil, že bude potrebovať prevarenú čistú vodu a aspoň dve pomocnice. Tie prišli na pomoc, ani sa na nich nemuselo dlho čakať a už každá z nich poskakovala okolo Anabell. No pravda bola taká, že sa to dialo v takom zhone, že nikto z nás nedokázal reagovať tak, ako to bolo potrebné. Najmä pre obavy a úzkosť, ktorá pramenila z pohľadu na rodičku.
