Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Už nikdy viac, brat môj! Nikdy viac sa nedotkneš mojej Nazirah!" zavrčal Osman na Omara, ktorý bol spútaný hrubým lanom a visel dolu hlavou. Vojaci, ktorí plnili Osmanov príkaz ho bili, kopali a udierali päsťami tak, ako sa im len zachcelo. Moja duša pomaličky umierala, vypúšťala životný silu pri tom pohľade, som nemohla ani muknúť, iba som sa spustila na zem a držala som si rukami pevne svoje drkotajúce ústa.
„Mal si umrieť v tom boji, tak ako som rozkázal! No ver mi, aj tí vojaci, ktorí ušetrili tvoj život a nechali ťa žiť, okúsia to, čo aj ty a to skôr, či neskôr! Zomrú hneď po tom, čo aj ty! Lebo..."
Omar mu skočil do reči: „Nazirah ťa nikdy nebude milovať. Jej srdce patrí mne. Od kedy sme sa prvýkrát uvideli, odvtedy sme ja a ona spriaznenými dušami. Vydala sa za mňa z lásky. Za teba iba preto, lebo musela."
„Zmení sa to. Nazirah mi bude patriť. Ona ma bude milovať!!!" prikročil k Omarovej krvácajúcej tvári a udrel ho nielen raz, ale trikrát. „Už nikdy viac o Nazirah nehovor, ako o svojej láske, či svojej žene. Nazirah si za nejaký čas na teba ani nespomenie. O to sa postarám. Tak ako aj doteraz! Nedozvie sa, že za tvojou smrťou stojím ja sám! Tvoj brat, ktorý ťa z duše nenávidí už od mala!"
„Bože, Osman, čo si to za človeka?!" vyšlo zo mňa potichučky, priam nemo.
Osman ho zas udrel. A zas a zas a zas a zas. Tie údery som nedokázala sledovať a ani počúvať. Ruky som si z úst premiestnila na svoje uši! Až som v jednu sekundu vstala. Nechcela som dovoliť, aby ho Osman zabil, preto som sa snažila otvoriť dvere, cez ktoré by som vstúpila do tej miestnosti, kde sa neprestávalo mučiť môjho Omara. Abdul to zbadal a nastavil na tvári zhrozený výraz. „To nemôžete, pani moja," zašepkal s prísnejším pohľadom. Hnev a zároveň strach, ktorý so mnou lomcoval, mi ale ďalej hovoril, aby som prešla cez tie dvere a zakročila. Dvere som horko ťažko otvorila. Už, už by som vstúpila. No, Abdul ma celou svojou silou odsotil a vošiel on sám, pričom dvere silno privrel.
„Nie,"zakvílila som porazene.
Keď ho Osman zbadal, vyvalil na neho oči! Obišiel ho a vrátil sa na pôvodné miesto. Vojaci hneď vzali Abdula za ramená a udreli ho do brucha tak, že Abdul vydal vzlyk.
„Pane, prosím vás o to, aby ste svojho brata ušetrili! Aby ste to urobili kvôli vášmu..." Osman ho udrel po tvári. ,,Vedel som, že si viac vernejší jemu! Preto som ti vôbec nedôveroval!" Obrátil sa k Omarovi a potom opäť k nemu, po tom, ako sa zasmial na plne ústa, riekol ďalej: „No, že sa vzoprieš mojej vôli, že sa proti mne postavíš, len aby si prosil o jeho život?! To nie!" Vytasil meč a ako prešiel vzduchom, meč spôsobil, že sa Abdulovi podlomili nohy, lebo mu mečom prešiel po jeho lýtkach. Nadvihol meč a to isté urobil ešte raz, ale vyššie. Ramená rúk a nohy Abdulovi krvácali a na jeho tvári sa z chvíle na chvíľu vytrácala sila. Zbledol, až sa musel spustiť pomaly na zem. Omar skríkol, aby ho nechal.
