Arabská zajatkyňa

16. Časť

                                  ***

V celej krajine sa opäť pilo a jedlo. Každý sa mal na pokyn princa Osmana radovať. Dal každému peniaze, aby si zapamätali, že sa ich budúcemu panovníkovi narodí jeho dieťa.

Kráľovná sa len nešťastne uškrnula na túto správu, ale Osmanova matka sa radovala, ako len mohla.

,,Dáš nám syna a ten zdedí po mojom Osmanovi celú Arabskú ríšu! Nazirah, ak sa to stane, budeš obdarovaná toľko zlatom, koľko len budeš chcieť!" vyriekla natešene.

Nevedela som, čo si o nej mám myslieť.

Bola to druhá žena Omarovho otca. No nepripadala mi ako kráľovná. Povahou sa veľmi rôznili. Mala som z nej zmiešané pocity. Osmana zbožňovala nadovšetko. A ku mne sa správala, ako k svojej neveste. Brala ma dokonca na prechádzky. Prihovárala sa ku mne a zaujímala sa o mňa a aj o moje tehotenstvo. Bola celkom iná, ako kráľovná. Podporovala ma a myslím, že ma mala aj rada.

Po čase som sa dozvedela, že sa Tuba dostala do postele Osmana. Zaradili ju opäť ku konkubínam. V jeden večer sme večerali za veľkým stolom, prisadla si aj ona k nám, na čo som sa na Osmana poriadne zapozerala. Očami som sa ho pýtala, čo táto, pre mňa nesympatická osoba, robí pri stole?! Nežiarlila som na ňu, len som ju neznášala pre to, aká ku mne bola v nedávnej minulosti.

V ten večer ma Osman odprevadil do mojej komnaty, v ktorej som spala z dôvodu, lebo k nemu prichádzali iné ženy, jeho konkubíny. Slúžky a sluhovia šli pred nami a zapaľovali fakle na okolo, aby nebola tma. Nechcela som začať rozprávať o Tube pred sluhami, lebo tí často vynášali to, čo počuli všade po paláci.

Posadila som sa na svoju pohodlnú posteľ, keď sme sa dostali do komnaty, lebo som sa stávala čoraz viac zadychčanejšou a nastavila na tvári viac odmeranejší výraz, aby si Osman uvedomil, že si  neprajem, aby Tuba s nami už viac večerala.

,,Ty si dnes pri večeri žiarlila na Tubu?" spýtal sa ma úsmevne a pobozkal na vlasy. Chcel pobozkať aj na pery, ale ja som sa pozrela do strany, lebo som tušila, že to bude chcieť urobiť, preto ma pobozkal iba na líco.

Neodpovedala som mu. Nechala som ho v tom, aby si to myslel.

,,Vieš, že ty si moja jediná žena. Ona je iba konkubína Nazirah."

Mlčala som.

,,Som veľmi rád, že si si na seba obliekla môj dar. Tie šaty sú nádherné. Modrá farba ti pristane k tvojim krásnym modrým očiam." Vyjadril sa a vzal mi ruku a opäť mi ju pobozkal.

Ľahla som si na posteľ a prikryla sa.

,,Nazirah."

Pozrela som sa na neho a vyslovila: ,,Žiarlim."

Aj keď to tak nebolo. Bola som rada, že mal každú noc inú konkubínu. Aspoň nenaliehal na mňa a mohol dodržať svoj sľub, ktorý mi dal.

Odišiel a riekol, že mi bude musieť vymeniť sluhu, ktorý ma bude strážiť celý čas, lebo s tými predošlými nebol spokojný.

Urobil to, no ale až o pár mesiacov.

Mala som už dosť viditeľne brucho, bolo krásne guľatučké. Asi tak dva mesiace pred pôrodom, keď som prechádzala chodbou, najprv som si nič nevšimla, až kým mi dvere neotvoril nový sluha, ktorý mal na tvári masku. Čiernu masku. Vyzeral veľmi čudne, priam záhadne. Začudovala som sa. No iba som mu poďakovala. Neskôr som sa dozvedela, že ho Abdul vzal na to miesto starého sluhu, ktorého Osman pred časom prepustil. Mal spĺňať všetky služby. Princovi sa jeho služby vraj veľmi osvedčili. Striedal sa pred mojimi dverami hlavne cez noc.

Najprv vo mne vyvolával strach. „Mať pred dverami muža s maskou?" zamrmlala som si popod nos, keď som okolo neho zas prechádzala.

Išla som si ľahnúť. Bola som v ten deň nesmierne unavená, takže som zaspala v priebehu chvíľočky. Snívalo sa mi o mojom Omarovi. Videla som ho vo sne živého, preto som sa zobudila uprostred noci s krikom. Ten sluha vošiel a pýtal sa ma svojim chrapľavým hlasom, či je všetko v poriadku. Odpovedala som mu áno, že to bol iba sen, no mala som dosť čudný pocit, že jeho hlas odniekiaľ poznám. Prvýkrát sa ku mne ozval a ja som trošku znervóznela. No potom, keď som si uvedomila, čo sa deje, zo slušnosti vyhnala z mojej komnaty.

Nastal deň, keď sa z Osmana mal stať panovník celej krajiny. Jeho matka žiarila šťastím. Osmana pripravovali dni a noci jeho muži v súkromnej miestnosti, kde nesmel nik. Nechodili za ním dokonca ani konkubíny.

Počas toho ceremoniálu, sa mohol posadiť za vytúženú veľkú kráľovskú stoličku, kde mohla doposiaľ sedieť iba kráľovná.

Zatrpknuto mu ju predala a on sa na ňu s celou svojou pýchou a horiacou túžbou po nej, konečne mohol posadiť. Každá sme mu museli pobozkať ruku.

Hostina na počesť tejto udalosti bola asi najväčšia za posledných päťdesiat rokov. Každý sluha a každá slúžka, či konkubína dostala toľko zlata, že Osmanovi prejavili nesmierne vďačnosť a úctu. Ľuďom bolo poslané veľké množstvo jedla, do každého príbytku a do každej rodiny. Každý na námestí oslavoval meno Osmana, ako ich zbožňovaného panovníka.

Všetci boli šťastní, len ja nie. Neustále som smútila za svojim princom, na ktorého sa už zabudlo.

Všimla som si v noc tej veľkej oslavy, ako sa môj zvláštny sluha, rozprával nejak veľmi dôverne s Abdulom.

Zaujalo ma to.

Kráľovná sa k ním pripojila a vtedy som ešte väčšmi žasla.

Zatúlala som sa do časti paláca pre služobníctvo. Všimla som si, ako sa k môjmu sluhovi kráľovná prihovára, posiela Abdula preč a hovorí mu, aby ma cez noc odstránil, aby ma prebodol počas spánku!

Skoro som prestala dýchať. ,,Moje dieťa je v ohrození. Ako to mohla?!" Mrmlala som si popod nos, ako som sa vzdiaľovala od toho miesta, kde sa tí dvaja naďalej zhovárali.

,,Moje dieťa, dieťatko..." Hladila som si svoje brucho a tŕpla už len pri pomyslení na to, že môj sluha príde cez noc a prebodne ma svojou veľkou, ostrou a  špicatou dýkou.

*****

Caute zlatusikovia, je tu dalsia kapitola z vasho oblubeneho pribehu o Nazirah. Hlasujte a komentujte, posunte tento pribeh opat na predne priecky v historicalfiction, ako to bolo pred casom.

Lubim vas, vasa Viktoria.