Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Našťastie kapitán nič podstatné nepočul, len ten koniec, inak by bolo vysvetľovania, maličký môj." Hrala som sa so synovčekom na záhrade, s bábkami, ktoré mu kúpila Anabell na trhoch. Sedel mi na kolenách a uškŕňal sa na mňa za každým, keď mu slnko svietilo do očí.
Nádherné teplé počasie nám dovolilo, aby sme si rozprestreli deku na tráve a len tak lenošili a oddychovali. ,,V tomto teple by nás už sluhovia v Arábii obsluhovali, dokonca by tienili náš výhľad velikánskymi tienidlami, len by si sa pozeral, zlatíčko." Pousmiala som sa nad tým.
Keby len Anabell tušila, ako sa o mňa Omar staral, určite by pochopila, že nie všetko je také, aké počujeme od tretej osoby a od druhých ľudí.
,,Osvaldo môj, pozri, toto je jabĺčko a aké? Červené," hovoriac som mu ukazovala na farbu toho chutného ovocia, ,,toto je červená, povedz červenááá." Posnažila som sa o niečo poučné v to popoludnie. Chlapček mi ukázal svoje zúbky, ktoré mal ešte len vpredu a úsmevíkom zopakoval moje slovo. Samozrejme po svojom, nezreteľne a šušlavo, ale aj tak usilovne. Čo ma rozveselilo, no zároveň mi pripomenulo moje deti.
Takto presne som učila Omara. Keby som len mohla, hneď som pri tebe chrobáčik môj. Čo asi teraz robíš?
„No a ešte raz, aby si si zapamätal, červená, červená, povedz to zas a urob tetuške radosť." Snažiť sa bolo asi málo. Chcel sa hrať s hračkami, preto mi už viac nevenoval pozornosť. Vydýchla som si a nesmierne zatúžila po opätovnom stretnutí s mojimi deťmi. Privinula som si ho k hrudi a dala bozk na jeho jemnučké hnedé vlásky a pohladila po nich. Spomenula som si aj na svojho manžela. Vie Omar vôbec, že žijem? Vie o mne, že sme na jednom a tom istom mieste? Čo tam asi robíš Kam ťa dali pracovať? Nebijú ťa pri tom? Bože, tak, ako na tej lodi, keď ťa pred mojimi očami...Potriasla som hlavou a odohnala pochmúrne obrazy. Dúfaj Nazirah, jedine to ti ostáva, nádej, nič iné.
Marshal býval na západnej strane pozemku, kde mal vlastný veľký dom a aj jeho sluhovia slúžili iba na tom mieste. Čiže aj môj muž musí byť veľmi blízko, ale zároveň tak veľmi ďaleko. Povzdychla som si. Ja, ako žena, som napriek všetkej španielskej modernosti, nemala odvahu ísť ho navštíviť sama od seba. Avšak, čo by to bol za život, keby nám nepripravil občas nečakané prekvapenia, že?
Znenazdajky sa ku mne zo zadu dostal mužsky hrubší hlas, až som sa mierne strhla.
,,Ako sa máte Veronica? Vidím, že vás práca pestúnky a tety v jednom baví," prihovoril sa ku mne človek, o ktorom som práve rozmýšľala. Zosadol z koňa. Oblečený vo svojej uniforme, pôsobil dosť striktne. Prikročil ku mne s úklonom a miernym úsmevom. Vlastne, takto na mňa pôsobil už od začiatku, od kedy som ho spoznala. Výzorom by som zhodnotila možno aj na výbornú, ale povahou sa mi vôbec nepozdával. Nesiahal môjmu Omarovi ani po päty, bol podobný Osmanovi a predsa, čo sa z neho nakoniec vykľulo?! Cieľavedomý a ambiciózny, s chuťou dostať to, po čom túži, aj cez takzvané mŕtvoly. Kdežto môj drahý, je najlepším a najláskavejším mužom na svete. Ako sa mu môžu rovnať iní muži? To sa predsa nedá. Usmiala som sa pre seba, keď som v mysli hodnotila marshala: ,,Pane." Chcela som sa mu ale aj tak zalíškať a získať si ho, cieľom mojim bolo čosi, o čom on nemal ani potuchy, aby ma pozval k sebe, kde by som sa stretla s mojim drahým, ibaže on mal iný nápad, pozval ma na jazdu na koni.
