Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
*** Vládca Arabskej ríše? Nemôže to byť nik iný než Omar. Môj drahý Omar! Kuchárka ma oklamala, ale prečo? Prečo? Mala by som sa čudovať? Tá žena sa ku mne správa zle, odkedy som tu začala pracovať. Aj tentoraz mi v hlave vírili jej posmešky.
,,Hneď ráno máš byť popravená, sám cár to nariadil. Jedine, ak by sa nad tebou vládca Arábie zľutoval. Ale taký človek ako on, by to určite neurobil. Si predsa slúžka!!! Zafúľaná a špinavá slúžka."
Myslela som si, že ak Omar uvidí prsteň, jeho dôvtip ho dovedie k správnemu záveru. K akému? Že som na zámku cára Alexandra. Nik iný by nemohol vlastniť ten prsteň, ktorý sa mu iba veľkou náhodou dostal do jeho polievky. Ale, vždy musí existovať ale!
Omar si to vysvetliť dal, no od človeka, ktorý si o mne celý ten čas, už skoro pól roka v kuse myslí, že som iba nejaká zajatkyňa, otrokyňa a slúžka v jednom, preto sa nepostavil proti svojmu spojencovi, keď mi naďalej plánuje oddeliť hlavu od tela. Osoba, ktorá ma miluje, osoba, ktorú milujem ja a mám s ňou dva deti, ten mi podpísal rozsudok smrti. Aké bizárne!
Zvyky a tradície Arabskej ríše sú kruté a nerozlišujú ženy od chlapov, ženy sú pre nich podradnejšie, preto poslednou vecou, nad ktorou by sa sám vládca zľutoval, by bola, zlutovať sa nad človekom, ako som ja. Podvodníčka a dokonca zlodejka. Vraj som sa dostala k prsteňu nekalým spôsobom. Ukradla som ho svojím kumpánom, ktorí ma predali! ,,Ach Omar, Omar!"
Zložila som sa pred dverami v mojej malej izbe. Hladkajúc svoje vlastne kolená, akoby boli mojími deťmi a smútiac nad svojou nešťastnou príhodou.
,,Povedz mi Bože, čo mám robiť? Ako sa z tohto dostať?"
Sediac ešte na tej studenej zemi, som si pracovnou rovnošatou utierala slzy, keď počas toho som začula tiché klopkanie. ,,Otvor Nazirah." Ľahký a tichý šepot sa šíril spoza dverí. Spoznala som svojho mladučkeho pomocníka. ,,Mám pre teba niečo," dodal ticho. Neplánovala som mu odomknúť a vpustiť ho dnu, no neprestal naliehať a ja som nakoniec v pravdepodobne posledný deň svojho života, tužila objať nejakeho dobrého človeka a on takym bol.
Najprv si ma dôkladne prezrel a venoval mi ľutostivý úsmev. Objala som ho a zaplakala. ,,Viem, že som staršia a mala by som ti ísť príkladom, ale pozri sa na mňa." Rozhadzovala som rukami, ako sa len dalo. ,,Neboj sa Veronica, pomôžem ti," pošepkal. ,,Ako?" Narovnala som sa obzrerajúc si jeho tvár, v ktorej sa zračilo pre mňa čosi dosť neznáme.
,,Pôjdem za Arabským vládcom, alebo za našim cárom," usmial sa na mňa a dodal, ,,dobrý plán?!"
,,Chlapče, ako sa k nemu dostaneš? Nestrážia ho jeho vojaci?" Prešla som sa k oknu a otvorila ho, aby som sa nadýchal čerstveho vzduchu. Dodala som s povzdychom: ,,A ak by sa to aj stalo, čo by si tým dokázal?"
