Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Akonáhle sa pred mojím zrakom rozprestrela prekvitajúca pevnina, rozmýšľala som nad tým, čo ma na nej bude čakať. Dostala som sa do mojej rodnej zemi. Moji rodičia a sestry ju milovali. Ja tiež. V nej som sa narodila a vyrastala. Chvejúci pocit srdca nad spomienkami ranného obdobia môjho života, ma sprevádzal potichučky. Ak by dokázal hovoriť, rozpovedal by o mne všetko. Opatrnými krokmi som prekročila drevený mostík, vedúci do prístavu, do ktorého zľahka šľahali malé morské vlnky. Lode tam privážali nielen svojich moreplavcov, vysokopostavených admirálov a kapitánov, ale aj obchodné veci a potraviny. Na tie som upriamovala pozornosť. Veľké množstvá všetkého možného, od farebného korenia, šťavnatého ovocia, až po rôzne morské príšery, vyzerajúce niekedy aj smiešne a aj škaredo. Predávali ich ľudom na trhoch. Takto sa točil celý svet, no malému človeku, ktorý nevedel nič a prešiel najďalej len do najbližšieho mesta, pre neho to bola akási veľká vec.
V sprievode kapitána a maršala, som v mužskom námornom oblečení, nastúpila do vopred pripraveného veľkého priestranného vozu a sledovala, čo sa bude diať so sluhami, otrokmi a pomocníkmi, ktorí sa s nami plavili loďou. Niektorí museli na tesno nastúpiť do prívesu, ktorý ťahali dva kone. Samozrejme, nedalo sa v ňom nič spájať s čistotou, akú sme mali my. Tieto prívesy slúžili iba na prepravu väzňov a otrokov, ako som sa to neskôr dozvedela. Kryté železným vrchom s pevnými železnými dvierkami po boku. Jeho vchod strážili vojaci a počítali ich rad za radom, akoby boli nejaké hlúpe a na porážku smerujúce ovce.
Omar, čo s tebou urobia. Mysliac na neho, som ho ale nevedela nájsť, polovica mužov sa už aj tak krčila v tom malom tesnom priestore, a keď som počula od kapitána, ktorý ku mne vystrel dlaň, aby som sa ho podržala, hovoriť: „Madam, vojdite prosím." Musela som, chtiac nechtiac, vyjsť hore po dvoch schodíkoch a potom si sadnúť. Neviem, či to bolo šťastie v nešťastí, ocitnúť sa v spoločnosti vysokopostavených mužov, no mne poskytli to, čo iným nie. Pohodlný veľký voz, vyzerajúci už z diaľky prepychovo, sa pohol a niesol nás vpred. Všímajúc si vnútro, som zahliadla jedlo a pitie v malých debničkách. Popri nohách ich mal každý z nás osobitne.
Čím som si to zaslúžila? Pomyslela som si, hľadiac na mojich spoločníkov s patrne malým úsmevom na perách. Oprela som sa a zazerala cez malé okienko. Tak, ako na začiatku cesty, tak aj po dlhých hodinách, som sledovala prekrásnu meniacu sa prírodu a zeleň všade navôkol, na ktorú som medzičasom zabudla. Za nami sa tiahli ďalšie vozy a mňa napadlo či im dali najesť sa, či majú čo na pitie. V takom počasí, aké nás privítalo v Španielsku, by to od nich bolo nepekné, sa správať k ľudom bezohľadne. ,,Im nedáte nič? Veď už cestujeme dosť dlho," ozvala som sa a tak ukončila mlčanie. Dvaja muži sediaci oproti mne, sa chrbtami opierali o stenu, keď v tom obaja zaostrili pohľadmi a jeden z nich, maršal, ten sa ozval: ,,Sú to sluhovia, otroci, tí sa najedia potom..." mávol rukou. ,,Oni nie sú počítaní za ľudí?" Siahla som po jablku, ležiacom pod mojími nohami v debničke s ovocím, zahryzla sa jemne, aby sa mi nezašpinili ústa jeho šťavou a nadhodila túto poznámku s jemnučkým úsmevom na perách. Nechcela som vyznieť príliš uštipačne, i keď, kto vie, či to tak nevyznelo.
