Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
*** Zajtra prichádzajú páni tejto pôdy. Rozmýšľajúc o zajtrajšku, o tom, že zas budeme musieť byť s Omarom v strehu, som sa prechádzala po pozemku môjho švagra a jeho brata a pritom sledovala vlastného muža, ako jazdí na koňovi, ktorý mi bol darovaný. Povzdychla si, pretože som ešte stále nemohla nájsť cestu z bludiska von. Z bludiska nášho trnistého bludiska.
Čierny šíp sa ale hnal pod vedením zručného jazdca a vytváral prach všade navôkol, pritom som zas nabrala na úsmeve a zadívala vpred. Môj muž je veľmi šikovným človekom, ovláda koňa tak ľahko a prirodzene, že mu naozaj môžu závidieť jeho schopnosti. Hovorila som si hrdo. Za ručičky som okrem iného vodila malého Osvalda a ten sa tiež z času na čas zadíval na kone a s chutnými červenými líčkami a ustočkami sa na nich usmieval. Zjavne sa nebál tých veľkých tvorov za oplotením, naopak, možno, že mu pripadalo akosi smiešne alebo aj zábavne, keďže jeho usmevík neutíchal.
,,Tu máš, zlatíčko moje." Podala som mu kúsok sladkého koláčika, ktorý som zabalila pre prípad, ak by sa začal cítiť hladný. A veru, dobre som urobila. Vzal a pochutnával si na ňom dokonale a hlavne spokojne. Omar zoskočil z koňa a konečne si nás všimol. Nechal ho, aby sa napojil vody z džľabu, v rohu ohrady a on kráčal k nám. Úsmev mi poslal už z diaľky, no predtým samozrejme opatrne obzerajúc sa okolo seba, zbadal, že nik blízko nás nie je, preto mi dokonca zamával. ,,Láska moja, Nazirah." Oprel sa z druhej strany ramenom o drevenú ohradu a hodil na mňa svoj neodolateľný zaľúbený pohľad. Skoro som sa roztopila láskou k nemu. ,,Omar môj, ako sa mi máš?" spýtala som sa ho hneď a mala pri tom chuť sa ho dotknúť, čo dotknúť, rovno pobozkať, no pre istotu sme museli byť vo všetkom našom správaní ostražitý. Zdržanlivosť sa mi nepáčila, ale čo sme mali robiť, keď sa inak nedalo. Neopovedal mi na moju otázku, namiesto toho ho zaujalo malé dieťa pri mne: ,,Koho je to chlapča?" ,,Mojej sestry Anabell. Starám sa o neho odkedy som tu," odpovedala som mu hladkajúc maličkému tvaricku.
Nadvihol obočie a usmial sa na neho.
Kľakol si k nemu, keď predtým preskočil ohradu a prihovoril sa mu: ,,Som Omar, vieš, že tvoju tetu milujem a mám s ňou presne takého krásneho chlapčeka, ako si ty? Nevedel si možno, ale on ma tiež rád sladké." Pohladil mu hlavičku a jeho jemné vlásky, pričom ho hneď vzal na ruky. Osvaldovi sa zjavne Omar páčil, keďže sa mu dotýkal prštekmi strniska a pozeral na nos, akoby sa s ním chcel hrať. A môjmu mužovi sa to určite páčilo, lebo sa zatváril spokojne, no po chvíľôčke sa mu do očí vohnal menší smútok. ,,Chýbajú mi naše deti, moja zem, moji ľudia," zdôveril sa mi dívajúc sa poza obzor, ,,stratil som toho mnoho, more mi vzalo...Nadodatok som v krajine, kde ma považujú za nepriateľa a ak by vedeli kto som a kto si ty, určite by som utrpel krutú porážku," zvážnel, kým sa mu malý Osvaldo hral s uchom. ,,Poď sem drobec," chcela som vziať malého na ruky a doložila som zaraz s povzdychom, ,,Omar, dostaneme sa odtiaľto. Moja sestra Anabell nám pomôže. Sľúbila mi to včera a dnes mi to zas zopakovala, len prestaň zmýšľať takýmto spôsobom, prosím ťa, nebuď smutný. Nerada ťa takého vidím."
