Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Od Ridy som sa dopočula, že kráľovná by už chcela svojho syna oženiť. Mal už dvadsaťtri rokov. Jeho povinnosťou bolo prevziať panovanie nad krajinou, lebo jeho otec zomrel v boji. Kráľovná nesmela vládnuť nad krajinou sama celý rok. Inak by ju jej vojenský generál zhodil z trónu a privlastnil si krajinu.
Keďže bol jej syn vo vojne pól roka a teraz sa vrátil, môže to urobiť bez žiadnych problémov. Môže prevziať panovanie po svojej matke. O princovi sa hovorilo všeličo. Niektorí o ňom hovorili, ako o tyranovi, ktorý je podobný jeho zosnulému otcovi a iní zas, ako o úplne odlišnom človeku, ktorý sa nepodal ani na otca a ani na matku.
Každé dievča sa rozprávalo len o ňom. O tom, že sa v jeho posteli vystriedalo množstvo žien. Hovorili o jeho bohatstve a o tom, aké by to bolo byť nielen jeho konkubínou, ale aj ženou. Smiala som sa im. To znamenalo však, že aj sebe. No nemala som v pláne splniť to, na čo nás pripravovali. Isabell po tom túžila tiež. Ja som sa len chcela dostať domov. Raz mi Isabell povedala: ,,Aký domov? Veď tvoje sestry predali taktiež do otroctva!" Vtedy som si uvedomila tú krutú pravdu. Tam je tvoj domov, kde je tvoja rodina. No ja rodinu aj keď mám, neviem kde je!
Večer sa mala konať slávnosť na počesť príchodu Omara II. V hlavnej sále služobníctvo behalo hore dole, len aby všetko pripravilo podľa predstáv kráľovny. Jeho nízky stôl vyzeral majestátne, poukladali na ňom všelijaké druhý jedla, ovocia a sladkých pochúťok, ktoré som nikdy predtým nevidela. Na zemi pred stolom položili veľké, pestré vankúše. Žiadne stoličky. Sedelo sa vždy na nich.
,,Nazirah, čo to robíš? Prečo tu len tak postávaš a sleduješ sluhov, ako pripravujú miestnosť pre princa?! Máš sa sama chystať! Veď máš dnes večer predviesť svoj tanec!" ozvala sa ku mne šepotom Rida, keď si všimla, že sa opieram o múr chodby, ktorá viedla do hlavnej sály. Zľakla som sa a začala koktať: ,,Ja, no jaaa-ja som bola len zvedavá!" ,,Choď do svojej komnaty, neobšmietaj sa tu po chodbách, čo ak narazíš na princa?" Nevedela som jej na to, ako odpovedať, preto som zahlásila: ,,Keď stretnem princa, pozdravím mu?!" ,,Dievča, neopovažuj sa, inak sa staneš obyčajnou slúžkou! Vtedy pocítiš, čo je to arabská zem! Budeš pracovať buď v práčovni, alebo v kuchyni!" V mysli mi prebehla myšlienka, že to bude asi ten najlepší nápad.
