Arabská zajatkyňa

21.časť

Svojho malého Omara som obliekla do krásneho modrého plášťa, ktorý ladil k jeho modrým očiam, zjavne ich mal po mne, moje malé zlatíčko. Svietili mu ako dva malé drahokamy. No mal aj Omarove črty tváre, z čoho som sa mimoriadne tešila.
Po tom, čo som ho obliekla, som ho ešte v pokoji nakojila, a tak ako Osman nariadil, prešli sme sa spolu po záhrade. Bolo naozaj krásne počasie a tak teplučko, že nás sluhovia museli nasledovať s vejárami v rukách, len aby okolo nás vial chladnejší vzduch. Isabell, ktorá nosila malého Omara, sa len smiala od ucha k uchu, lebo jej Osman daroval mešec plný zlatých mincí.

„Som spokojný s tvojimi službami Isabell, aj keď už nie si konkubínou, skôr spoločníčkou mojej drahej Nazirah, cením si to," zahlásil a podal jej ten mešec.

Isabell mu poďakovala, upravila si bielu šatku okolo svojej hlavy, a keď počula ďalšie Osmanove slová, ako jej navrhol to, že či by sa nechcela vydať. Usmiala sa na neho.

„Pane, urobím tak, ako mi rozkážete."

Zatajil sa mi dych pri tom, keď som sledovala ich rozhovor. „On ju chce vydať?" zamrmlala som si popod nos ,,a za koho?"

Osman si všimol to, ako sa tvárim. Možno, že na mne bolo badať veľké prekvapenie.

,,Neboj sa Nazirah, tvoja verná priateľka, sa môže vydať za tvojho sluhu v maske. Čo ty na to?" Skúmal ma svojim pohľadom, dúfala som len v to, že nezbadal, ako som zmeravela.

Isabell zahlásila: „Pane, tomu sluhovi ešte nikto nikdy neuzrel jeho tvár."

„Záleží na tom, ako vyzerá?" Obrátil sa ku mne a pousmial sa. Mala som nesmierne zlý pocit. Ako nikdy predtým.

,,Počula som, že má na tvári jazvy, po tom, čo mal nehodu, keď v ich dome horelo. Neviem, či je to pravda pane, ale ja..." zapriadla so sklonenou hlavou Isabell.

Vzala som od nej svojho syna na ruky, do svojho náručia, pritúlila som si ho k sebe, lebo sa vo mne ten čudný pocit neustále stupňoval. Behal mi mráz po chrbte, ani sama som netušila prečo.

Osman rozkázal, aby sluha s veľkým bielym vejárom prešiel na bok. Rukou ukázal druhému sluhovi, aby mu podal šťavu z ovocia. Napil sa a pokračoval ďalej: „Dobre teda, s tvojim vydajom ešte počkáme. Zatiaľ iba rob to, čo si robila doteraz, pomáhaj mojej Nazirah."

Blížili sme sa k bielej lavičke, ktorá sa nachádzala hneď vedľa majestátnej fontány, ktorú dal Osman renovovať. Príjemne z nej voda prskala na všetky strany. Preto sa sluhovia mohli tiež osviežiť.
„Ty si Nazirah nedáš?" ponúkol ma Osman.
Vzal bobuľku hrozna a vložil mi ju úst. Snažila som sa usmievať. Byť prítomná duchom, no nedalo sa. Chcela som sa s Omarom súrne porozprávať, no Osman mi robil spoločnosť celý deň. Spolu sme večerali. Môjho malého Omara sme umyli a prezliekli do nočného odevu. Správal sa ku mne ešte lepšie, ako v deň predtým.
Ak by jeho generál neprišiel a nevyžiadal si s ním okamžité stretnutie, asi by som nemala čas sa stretnúť s Omarom.

Za Omarom som šla opäť bez toho, aby som sa s ním dohodla. Myslela som si, že sa s ním vtedy stretnem, že sa porozprávame, no opak bol pravdou. Nestalo sa tak. Ako som sa už blížila k tomu miestu. Zacítila som dym. Ostrý dym, z ktorého ma štípali oči a spôsoboval mi problém s dýchaním, preto som sa poriadne rozkašlala. Až kým sluha nezastavil a nezvolal: „Pani moja, my nemôžeme ďalej."
Odhrnula som zaves na voze a nemohla uveriť tomu, čo moje oči videli. Ten domček bol celý v plameňoch a ja som to z diaľky sledovala. Nechápala som, čo sa to deje. Prečo ten domček horí. Kto to mohol urobiť? Čo sa stalo s ľuďmi, ktorí v ňom bývali. Najmä s Omarom. Bol to jeho skromný príbytok, a teraz horel v plameňoch, ktoré šľahali vysoko nahor, až do neba.

Myšlienky mi odbiehali rôznymi smermi.
„Však to Omar neurobil preto, lebo chcel skoncovať so svojou minulosťou?! Alebo ho včerajšia noc k tomu dohnala?! Bože! Prečo? Prezraď mi, prečo?! Čo sa tu vlastne stalo? Len daj, aby bol môj Omar v poriadku!" mrmlala som si popod nos a obrátila sa k svojmu sluhovi, kašľajúc som mu prikázala, aby sme sa vrátili do paláca. On hneď obrátil voz a rýchlo prešiel okolo toho miesta. Vzďaľovali sme sa. Dym ustupoval. Mohla som lepšie dýchať, aj keď ma oči neustále štípali. No odpovede na moje otázky ma cestou domov skoro umučili.

Ako som sa už dostala do paláca, prešla som chodbami, akoby som bola vetrom. Bez toho, aby si ma niekto všimol. Prezliekla som sa do čistých tmavších šiat. Chodila som po svojej komnate nedočkavo a netrpezlivo, rátala som minúty a sekundy, len aby už bola noc. Dúfala som, že sa mi na mojich očiach zjaví Omar. Žiaľ, ten čas bol ako nejaká večnosť, ktorá ma sužovala tým, ako pomaličky plynula.

Neustále som sledovala dvere mojej komnaty. Priala som si, aby sa otvorili, a aby do mojej komnaty nakukli Omarove tmavé oči. Nestalo sa. Čakala som, no márne. Bola hlboká noc a ja som umierala strachom, lebo som tušila, že sa stalo niečo veľmi zlé.

Ako som sa už blížila k dverám a plánovala zistiť čo sa udialo, prečo Omara niet. Dvere sa pootvorili. Pomaly a potichu vošla osoba, na ktorú keď som sa pozrela, naskočila mi husia koža. Nie preto, že by som sa jej bála ako človeka, ale preto, ako rečou hovoril jeho pohlaď.
„Abdul!" vyslovila som a očami som prechádzala po jeho postave hore dole.
„Pani moja. Ak chcete zachrániť život Omara, musíte mi pomôcť!" zhŕkol na mňa.
Po jeho slovách sa mi roztriasol hlas a nielen ten, ruky, nohy. Celá som sa chvela ako osika.
„Abdul, prezraď mi, čo sa mu stalo?! Ako vieš, že Omar žije?"
„Pani moja. Nemáme čas na žiaden rozhovor. Musíte isť so mnou."
Vzal ma za ruku a ja som pochopila, že nemám klásť žiadne otázky. Fakľa, ktorú mal v ruke, držal pred sebou a ňou nám ukazoval na cestu, ktorou sme obaja v tú hlbokú a tmavú noc šli. Abdul ma viedol chodbou, ktorú som nepoznala. Prešli sme poza hlavnú halu a kuchyňu. Chodba, na ktorej visel veľký obraz otca Omara, Abdul odsunul. Vzal kľuč a odomkol tajné železné dvere. Schodmi sme museli nadol, do mokrej a plesňou usadenej miestnosti, z ktorej viedla dlhá chodba s klenbou na konci. Strach sa vo mne stupňoval, keď na konci tej chodby, bola ešte jedna menšia miestnosť, z ktorej sa šíril iba krik a rev.

Srdce som mala niekde ďaleko mimo môjho tela, keďže som tie hlasy spoznávala. Abdul mi ukázal svojim ukazovákom na svojich ústach, že by som mala byť ticho.
„Pani moja, musíte mlčať, aj keby ste uvideli neviem čo. Inak sa stane to najhoršie!"
Prikývla som hlavou. Iba som sa posúvala ďalej, k tomu otvoru, ktorý pripomínal okno strednej veľkosti, vedľa ktorého sa nachádzali opäť železné dvere.

To, čo som zahliadla v tom otvore, mi spôsobil ešte väčší strach. Taký strach, ktorý mi pripomenul dávne časy, keď som bola odlúčená od svojich sestier. Bolo to na Zlatom trhovisku, keď ma predali. Nebála som sa o svoj život, ale o život mojich sestier. Tentoraz môj strach pramenil z toho, lebo môjho milovaného človeka bili a mučili. Koho? Kto? A prečo?
***
😅😂🥳
Moji milí!!
Sľubená cast!!! ❤️
Čo myslite? Kto sa nachádza v tej miestnosti? Všetky tipy dajte do komentárov 😂
Kto si tipne správne, venujem mu nasledujúcu 22.cast

Ale dozviete sa to až o pár dní, dúfam, že sa už teraz tešíte
Btw, ďakujem za komentáre a hlasy ľudkovia cením si to od vás z celého ❤️❤️❤️❤️