Arabská zajatkyňa

27. Časť

Natiahla som pery do šťastného a spokojného úsmevu, ktorý som mu venovala, akonáhle sa naše pohľady spojili a ihneď zhŕkla: „Omar!"

Nečakali sme ani o chvíľu viac, obaja sme si doslova skočili do náručia. Vyobjímali sa a vybozkávali. Moje srdce bolo konečne úplne. Bolo predsa šťastné.  Konečne som mohla mat pri sebe človeka, ktorého som milovala a milujem z celého svojho srdca.

,,Dozvedel som sa, že si ma neposlúchla..." zašepkal na mňa svojim jemným zamatovým hlasom, bozkajúc mi môj krk a doložil so šťastnými iskierkami v očiach, ,,dobre si urobila Nazirah, tvoj úsudok bol výborný."

"Áno, Omar?!" Oči sa mi rozjasnili úžasom, keď mi ešte na potvrdenie prikývol hlavou. Nepotrebovala som už nič viac pre svoj život. Iba človeka, ktorý mi vzal moje srdce a človiečika, ktorého som mu porodila. Nášho modrookého synčeka.
Jeho sladký úsmev mi bol akousi kladnou odpoveďou. Jeho pery mi boli akosi zárukou. Jeho dotyky pre mňa boli v tej chvíli požehnaním.
,,Bála som sa o teba Omar. Povieš mi, kde si bol taký dlhý čas?" Nadvihla som k nemu hlavu, aby som sa mu pozrela lepšie do jeho láskavých hnedých očí, zdobených dlhými a hustými mihalnicami.

Omar ma najprv vzal za ruku. Postavil sa ku kolíske a s hrdosťou v očiach sa pozeral na nášho spoločného  syna.
,,Neskôr, o tom ti poviem neskôr Nazirah," vyslovil jemne, z čoho som pochopila, že chce uchovať túto neskutočnú chvíľu bez pochmúrnych oznamov a správ.

Prikročila som o kúsok ďalej, preto mal výbornú príležitosť ma svojou ľavou rukou zo zadu pevne objať  a svojou pravou jemnulinko pohladkať po vláskoch anjelika, nad ktorým sme sa obaja rozplývali.

,,Nazirah, moja vlastná krv, môj syn," hovoril s hrdosťou v hlase, jeho prsty mu klesli k jeho líčkam. Pohladil ich opatrne a vyslovil ďalej: ,,Kiež takto všetci traja prežijeme krásny život. Prajem si, aby sme boli vždy spolu. Už nikdy viac..."

Dívajúc sa na to malé stvorenie, mi pripadali jeho slová, ako nejaký sen. Dokonalý sen! Aj keď boli časy, kedy som prestala snívať, bolo mi to dovolené opäť! Bolo mi dovolené sen nielen snívať, ale aj žiť ako vo sne! V krásnom sne.

,,Tiež si to prajem, drahý môj Omar. Prajem si, aby sme všetci štyria boli šťastní a hlavne stále spolu." Zasmiala som sa pre seba a čakala, či to Omar pochopil...

Túto našu spoločnú chvíľu avšak prerušilo vytrvalé klopanie na dvere Omarovej komnaty.

Omar vyslovil hlasné: „Vstúpte."

Novú správu som svojmu mužovi nestihla oznámiť. Síce mi to ešte pôrodná baba nepotvrdila. No, ako žena poznám svoje telo, a pamätám sa na podobné pocity a stavy, ktoré som mala, keď som zistila, že som tehotná s malým Omarom. Takže som nemala žiadne pochyby o tom, že som v požehnanom stave.
Ako som sa dívala na svojho princa a jeho hlavného vojaka, hlavou mi behali tie myšlienky.
Možno, že to bude lepšie takto. Najprv si zavolám k sebe porodnú babu a potom to oznámim Omarovi, aby mu to aj ona mohla potvrdiť.
Z toho preveľkého šťastia mi to pred Omarom, akosi vykĺzlo z úst.

„Bolo by to nádherne, ak by som bola naozaj tehotná!" vypustila som tlmeným hlasom.
Ale Nazirah veď ty si tehotná! Dopovedala som to v mojej mysli a hneď pohladila svojho syna. Prešla som sa k oknu, zatiahla zlaté závesy a jedným očkom sledovala Omara, ako niečo prikazuje svojmu vojakovi a ten vojak iba poslušne prikyvuje hlavou a skláňa svoje telo.
„Ďakujem, dnes už tvoje služby nebudem potrebovať. Odkáž sluhom, že si neprajem, aby ma niekto vyrušoval," doložil Omar nakoniec.

Vojak pred odchodom pozdravil aj mne a uklonil sa, bez toho, aby sa mi pozrel očí.
Nechcela som vyzvedať. Zdalo sa mi, že to bolo niečo, čo sa ma netykalo. Niečo, čo bolo spojene s armádou, alebo tým, čo sa stalo s jeho bratom Osmanom. Ibaže nie. Nebolo tomu tak. Niekedy sa človek proste mýli.

Omar si vyzliekol svoj vrchný plášť. Nechal ho na malej stoličke vedľa stolíka, svoju obuv tiež a zavolal si ma k sebe.
Sadla som si mu na kolená a objala ho okolo krku.
„Vieš po čom teraz túžim Nazirah?" usmial sa na mňa a zašepkal mi do ucha, že túži po mne celej. Po jeho slovách som sa jemne zachvela a začervenala, akoby sa to medzi nami ešte nikdy predtým nestalo.
Očarujúce. Intenzívne. Plne nehy a lásky. Ale aj tak ako keby po prvý raz.
Než som stihla reagovať, jeho ústa putovali k tým mojim. Prerývane mi pomedzi bozky pošepkal, ako ma veľmi miluje. Horúčava mi stúpala do líc a zimomriavky po celom tele, keď ma svojimi rukami opäť po takom dlhom čase hladkal, hladkal a hladkal...

"Dlha noc, však?" Poslala som svojmu mužovi usmev, ktorý mi však neopätoval, lebo zaspal únavou. Nečudovala som sa mu. Mal toho toľko na pleciach. Chudáčik môj.
Pozorovala som ho z kraja postele, popritom ako som kojila nášho syna a premýšľala o tom, čo mi Omar prezradil za ten čas, čo sme spolu ležali v náručí.
Zvedavosť ma neustále premáhala, už len preto, že mi zajtra plánuje  povedať  niečo veľmi dôležité.

"Prečo mi to tvoj otecko neoznámil hneď? Hm, maličký môj, prečo?" pýtala som sa svojho syna, akoby mi naozaj rozumel.
Ten mi so svojimi milými ústočkami ukázal svoj prvý zúbok. Nad čím som sa z chuti pousmiala.
"Moje zlatíčko," vyslovila som ticho a pobozkala svoje dieťatko na čelo.
Môj chlapček jemne privrel očká a o celkom malú chvíľku zaspal. Mohla som ho uložiť do postieľky a vrátiť sa k Omarovi. Objala som ho a počas toho, ako som sladko zaspávala, som mala na mysli, že naše odlúčenie konečne skončilo. Bol to nádherný pocit, naozaj nádherný pocit!

Na druhý deň ráno som sa mimoriadne tešila. Už len na ten obyčajný pozdrav, kedy mi môj  milovaný človek povedal: ,,Pekne ráno Nazirah."
Vyčarilo mi to úsmev na perách. Ponatiahla som si svoje kosti a posadila sa na posteľ. Upravila si vlasy z oči a Omarovi som taktiež popriala to isté.
Držal našho syna v náručí, keď si s ním ku mne sadol, naklonil sa ku mne a pobozkal ma.
Čo som si mohla viac priať! Naše šťastie bolo dokonalé.

,,Niekto klope," zašepkala som na Omara a on mi ihneď podal nášho syna. Prešiel sa k dverám komnaty, sluha vstúpil a riekol: ,,Pane, vaša matka je už v paláci!"
Môj pohľad ihneď stratil tú bezstarostnú iskru. Uvedomila som si, že sa do paláca vrátila žena, ktorá mi uniesla syna!
Dokonalosť môjho štastia, z jednej chvíle na druhú zmizla, ako nejaká para...

***
Hello moji zlatí, je tu ďalšia cast vášho obľúbeného príbehu!
Páčila sa?! Dúfam, že áno.
Chcem Vám poďakovať z celého srdca za kazde precitanie a hlasy, minulú kapitolu ste hviezdičkovali velmi usilovne. Spôsobili ste mi tým ohromnú radosť. Príbeh číta čoraz viac ľudí a ja sa snažím, aby aj ďalšie kapitoly boli zaujimave. Ak by už neboli, určite mi dajte vedieť.
Majte sa zatiaľ krásne ❤️
Vaša Viktória Baldar