Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Arábia privítala svojho panovníka, teda mňa Omara II., veľkolepo. Národ môj mi preukázal milujúcu láskavosť a vernosť. Dal mi pocítiť, ako si ma veľmi váži a podporuje. Námestie a nádvoria preplnené všelijakými ľuďmi, od starého po malého, mali v rukách palmové ratolesti a mávali nimi vysoko nad svojimi hlavami. Vzdávali mi poctu, cenili si môj bezpečný príchod do rodnej zeme. Ďakovali mi za to, že som ich ochránil pred nešťastím a pred súžením, lebo som ustúpil vojne. Nie zo slabosti, ale z milosrdenstva. Lebo tí, ktorí proti mne nespravodlivo zdvihli ruku, tým sa dostalo potrestania a zas tým, ktorí mi bezúhonne pomohli, sa dostalo povýšenia.
Ale život môj ma predsa naďalej skúša.
Vrátil som sa domov. To áno. Niesli ma kone rýchlejšie, ako myšlienka a priestranné pohodlné vozy, obrovské lode a najnovšie plavidla. Zem, po ktorej som kráčal naspäť k svojmu palácu, mi hovorila: Vitaj. Ibaže napriek jej cudnosti, napriek tomu, že na mňa nezabudla, môj život nebol úplný. Deti z mojej vlastnej krvi, moji potomkovia, sa stali ukrátení o vrúcnu lásku a teple objatie najmilovanejšej osoby v našom spoločnom živote.
,,Ešte ako dlho?" vravel som si.
Komnata, kde sme predtým trávili najkrajšie chvíle, smútila spolu so mnou. Nevedela si za žiadnu cenu privyknúť. Nik, kto poznal Nazirah a mal ju úprimne rád, to nedokázal!
Stál som pri nej sám a sledoval som svoju najdrahšiu, ako spí spánkom bezvedomia. Mala jemnú a hebkú pokožku, po ktorej som opatrne prešiel a nadvihol dlaň k jej tmavým vlasom. Zapletené boli do dlhého vrkoča. Posunul som ho starostlivo nabok, aby jej neschádzal do tváre a skúmal každý nádych a výdych. Dúfal som, že sa už tentoraz prebudí. Nestalo sa. I keď som ju telom pri sebe mal, vedomím nie. Neprebúdzala sa.
Zdrvujúci pohľad na moju krásnu Nazirah, ktorú priviedol v čase mojej neschopnosti sa postarať o seba samého, verný sluha Abdul, za sprievodu s arabských diplomatov a vyslancov, ma zabíjal. Vydali mi ju, ibaže v stave, v ktorom aj keď žije, v skutočnosti nežije.
Abdul ju vtedy bez rozmyslenia vzal a ležiacu, v dobre vybavenom voze a s prítomnosťou lekára, ktorý ju neustále kontroloval, doviedol za mnou na loď. To sa ale udialo už tak dávno. Prešli týždne. Opustili sme Španielsko, vrátili sme sa domov, ale ona nevstávala. Niekedy pri pohľade na ňu, mi prichodili myšlienky či urobil dobre, keď ju odviedol preč, ibaže doktor ma ubezpečoval, že rana, ktorú si spôsobila, nebola hlboká, jej stav a upadnutie do bezvedomia, sa podľa neho odvíjal od straty túžby a chuti žiť, od posledného žalostného zážitku, kedy sa dozvedela, že jej milovaný Salvatore zomrel.
Ten doktor mi neustále vravel a presviedčal ma, že ja som jej liekom, že sa jej mám prihovárať, aby vstala a aby sa nevzdávala, preto som jej každý deň šepkal: „Žijem, nezomrel som, Nazirah, počuješ ma, život môj jediný." Robil som to pravidelne, každý Boží deň, ale stalo sa, že som začal postupne strácať nádej. Netrpezlivosť sa nakopila a vytvárala úzkosti v mojom strápenom srdci.
