Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nakoniec som presvedčila tých piatich vojakov, ktorí ma strážili v jaskyni, aby mňa a Abdula sprevádzali cestou po tajnej chodbe do paláca. Náš presun bol dosť rýchly. Nemusela som sa ani diviť prečo. Dvíhajúc si svoje špinavé a zamazané šaty, som na ich pokyn prešla z tej tmavej a plesňou usadenej chodby do väzenskej cely, kde Osman pred nejakým časom, kruto mučil môjho Omara. Spomenula som si na to, čo sa tam udialo, až mnou prešiel mrazivý pocit, vysielajúci do mojej pokožky bodavé a iskrivé mravčenie. Vojaci ma upozornili, aby som zrýchlila. Myšlienky mi vystriedali opäť iné...
Blížili sme sa na prízemie paláca, odkiaľ sa šírili všelijaké zvuky. Krik, rev a vzlyky mužov. Áno, vzlyky mužov! Ležali všade po zemi. Dobití na smrť. Niektorým chýbali končatiny, iní boli od krvi, i keď dýchali, ale nedokázali sa ani pohnúť a zas ďalší, tí ležali na dlážke a spali už spánkom smrti. Prevracal sa vo mne žalúdok, ťažko mi prišlo z toho nechutného pohľadu. Oprela som sa na chvíľu o stĺp. Musela som nabrať viac síl. Nielen tej fyzickej sily, ale hlavne duševnej. Nemyslieť na to najhoršie a dúfať, že moje dieťa je napriek tomu hroznému obrazu v paláci v poriadku. Do takýchto myšlienok som sa sama povzbudzovala. Musela som!
Rida na mňa zvolala hlasným hlasom. Zbadala ma skôr, ako ja ju. Mávala na mňa rukami a blížila sa ku mne. Chvejúco mi oznámila, že Isabell a môj maličký sa nachádzajú v komnate Omara.
Srdce mi ihneď podskočilo!
Rozbehla som sa po schodoch, nie smerom k nej, ale navrch, na najvyššie miesto paláca. Rida za mnou nevládala, lebo som bola doslova ako víchor. Stihla som avšak poza svoj chrbát začuť ako povedala, že ich Omar vyslobodil v tom poslednom momente. Zadýchčana som v tom okamihu zastala a uvedomila si, že tej starej žene musím aspoň poďakovať.
Položila som ruky na jej ramená a lepšie sa na ňu zapozerala. Chuderka. Tmavé kruhy pod jej velikánskymi čiernymi unavenými očami hovorili, že si aj ona robila starosti, že sa určite veľmi strachovala a prežívala úzkosť. Poďakovala som jej a vyjadrila, že si cením jej veľku odvahu. Starej žene sa rozsvietili na chvíľu oči, no keď si všimla Abdula, vrátil sa ten pôvodný ubolený pohľad. Poprosila som ju o to, aby sa o neho postarala. Potreboval pomoc nielen s obviazaním rany, ale aj poriadne najesť a napiť.
Ja som šla po tomto nedočkavo ďalej...
Modré očká môjho syna mi opäť priniesli do rozochveného srdca radosť. Strach zo mňa opadol, akonáhle som ich krásnu farbu uvidela na vlastné oči. I keď naše odlúčenie trvalo len pár dní, vnímala som to ako celú večnosť. Ani som nestačila prejsť poza prah dverí, už som naťahovala svoje ruky vpred. Túžbou konečne ovoňať vlastné dieťa, som sa ráznejšie prehnala cez celú komnatu a od stojacej Isabell pri postieľke som sa urýchlene spýtala: ,,Isabell, je môj syn v poriadku?!" Moja verná priateľka prikývla a opatrne mi podala človiečika s usmievavou sa tváričkou. Slzy cez smiech sa vynorili na povrch pri vsávaní vône jeho telíčka a hladkania jeho jemných, skoro čiernych vláskov. ,,Ako si mi len chýbal miláčik môj, život môj, srdce moje drobnučké."
