Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsať šesť - Zoznámte sa, Joe Black <1[Vanessa]>

°unedited°

Vanessa‘s P.O.V.

Utekala som po dlhej chodbe s bielymi stenami a čo najrýchlejšie šprintovala, aby som dobehla Ryana, za ktorým som sa snažila dohnať svoj lenivý zadok, ktorý bol všetko, len nie atleticky založený. Naše spoločné ťažké kroky sa ozývali po prázdnom bludisku chodieb a dopĺňal ho môj zrýchlený dych.

Začala som pociťovať úzkosť. Pocit, že som teraz v úzkej chodbe pod zemou, bol skľučujúci. Nepomáhal ani fakt, že tu bol Ryan, z ktorého som bola trošku mimo, a bežali sme za Lottie, ktorú som moc nepoznala, aby ju Ryan mohol ošetriť. Na druhej strane aj ľudia, ktorých som si myslela, že poznám, ma zradili, takže sa nemusím báť Lottie.

Una. Nechápala som, ako sa to vôbec mohlo stať. Kedy vôbec prišiel ten čas, keď som zrazu o nej a jej živote nevedela nič? Odkedy mi uniká veľká časť jej života? A prečo?

V hrudi som pocítila zvieranie. Bola to moja vina, že sme sa takto odcudzili? Viem, bola to jej vina, ale čo ak na tejto celej záležitosti nesiem podiel viny?

Som na ňu tak naštvaná, zafučala som v duchu.

„Vanessa, pohni!“ zakričal na mňa Ryan a mnou prešiel elektrický prúd, ktorý ma nabil energiou. Vôbec to nebolo vhodné pre túto chvíľu, ale zo zvuku Ryanovho hlasu mnou prechádzalo teplo a elektrina, ktorá pravdepodobne spôsobila povstane Frankensteina kedysi dávno. Teda, ak to nie je legenda a neexistoval. Ale ak by Frankensteinexistoval a počul Ryana rozprávať tým sexy hlbokým hlasom, tak buď by okamžite umrel, alebo ožil. Alebo ožil, aby umrel. Bože! On je dokonalý a ja sa tu rozprávam sama so sebou, asi toľko k férovosti. Rýchlo som ho dohnala a on otvoril dvere. Hodila som po ňom vďačný pohľad a ponáhľala sa dnu. Do nosa mi udrel zápach dezinfekcie, aký býva v nemocniciach. Steny boli bledo-modré a podlaha potiahnutá bielym až modrým linoleom. Všade naokolo, dokonca aj na stene pripevnené, boli biele skrinky, o ktorých som nepochybovala, že v nich boli lieky, pomôcky na operáciu, sedatíva a ktovie čo ešte. Na stole uprostred ležala Lottie, bledá ako stena.

„Pomôž jej to dať dole,“ prikázal mi Ryan a ja som zhodila na zem svoju mikinu a hodila ju do kúta. Rýchlo som k nej podišla a pomohla jej vysúkať sa opatrne z rukáva jej čiernej bundy, ktorú som následne hodila tiež do kúta. Jej blonďavé vlasy boli mierne mokré a zafarbené jej červenou krvou. Vlasy som jej odhrnula na druhé plece a snažila sa roztrhnúť jej rukáv, ale látka nechcela povoliť, pričom som nechcela moc tlačiť, aby som jej neublížila.

„Počkaj,“ prišiel ku mne Ryan, poľahky ho roztrhal a zvyšky zahodil do koša pri lôžku. Keď som sa pozrela na stolík, našla som vyleštené pomôcky. Prehltla som. Študujem literatúru, viem, ale aj tak som vždy chcela byť skôr lekárkou. Chcela som pomáhať ľuďom a nemala som žiaden problém s krvou. Doteraz. No nemienila som sa nejako zastaviť. Synchronizovane som s Ryanom prešla k umývadlu. Vyumývali sme si dočista ruky. „Je ti jasné, že mi pomáhať nebudeš?“ snažil sa mi objasniť situáciu Ryan. Lottie v pozadí zastonala a ja som na ňu hodila utrápený pohľad.

„Dúfam, že ti je jasné, že sa ma nezbavíš, keď niekto koho poznám, leží na tom stole. Môžem len pomáhať s nástrojmi,“ ponúkla som mu. Pozrel na mňa prísnym pohľadom, ústa stisnuté v úzkej priamke. Telom mi prešla triaška. Istým spôsobom dokázal byť dokonalý a desivý zároveň. Chcel niečo namietať, pretože otvoril ústa, no prerušil ho hlboký ston Lottie. Hlasno vzdychol a podal mi pár bielych hygienických rukavíc. Úškrn z víťazstva sa mi usídlil na perách, ale zmyl ho jeden pohľad na seriózny výraz lekára.

Prešli sme k nej a ja som sa postavila za Ryana. „Lottie, zober si niečo, do čoho sa budeš môcť zahryznúť, aby si moc nekričala,“ požiadal ju Ryan a jeho slová mi pomaly prechádzali do mozgu.