Irresistible - Dokonalí

Kapitola desať - Ryan

Zobudila som sa na to, že ma niekto drží. Nadvihla som hlavu a zbadala Harryho. Držal ma v náručí a niesol ma od auta. „To je v pohode Harry, už som hore,“ zamrvila som sa a chcela sa postaviť na nohy. On však pokračoval, akoby ma nepočul. Prešiel cez hlavné dvere.

„Maya!“ zakričal, až mi skoro praskli bubienky. Okamžite dobehla do sály a hneď ako ma uvidela, od strachu a ohromenia otvorila oči a ústa, ihneď sa však zahriakla.

„Mám prísť pre pána Travisa, pane?“ Harry prikývol a pokračoval v chôdzi, Maya sa ihneď pohla a rozbehla sa smerom k tej chodbe, čiernej chodbe s výťahom. Znova som sa zamrvila. Nepredstavovala som si ani v tých najdivnejších snoch, že by som sa znova ocitla v tomto obrovskom dome.

„Bože, Harry, pusti ma, to došliapem,“ oponovala som mu.

„Mohla by si aspoň raz v živote počúvnuť čo hovorím?“ Z každého slova mu sršal neuveriteľný hnev, nevedela som, prečo sa hneval, mohol by ma oboznámiť s tým, čo som mu zasa urobila, ako vždy.

„Ja?!“ namietala som. „Ty egoistický, panovačný manipulátor,“ oplatila som mu. „Snažíš sa každému rozkazovať, ale mám pre teba novinku, ja nie som tvoja! Nie som žiadny posratý vojak, ktorého môžeš ovládať a ktorým budeš hýbať, kedy sa ti bude chcieť!“ Dobrovoľne som sa mu vykotúľala z náručia a dopadla na zem. Zastonala som, ale ťažko sa vyškriabala na nohy. Nechcelo sa mi zízať na ohromenú a -ako inak-  naštvanú tvár Harryho, vyrazila som k vchodovým dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa ma.

„Ja idem domov, mám ťa plné zuby, v živote sa mi stalo už dosť veľa blbých vecí odkedy ťa poznám,“ štekla som a krívala k dverám.

„Hej? Nápodobne.“ Prišiel ku mne a prehodil si ma cez rameno. Päsťami som mu búchala do chrbta, on si to však nevšímal a bežal so mnou po schodoch, ktoré bral po dvoch. Vykopol dvere do mojej izby a nie práve najjemnejšie ma hodil na posteľ. „Za chvíľu príde Ryan, musí ťa skontrolovať, takže si musíš dať dole šaty.“

„Zabudni, pred nikým sa nebudem producírovať.“

„Ale budeš, ver mi. Radšej po dobrom.“

„Mám šaty bez ramienok, čiže nemám podprsenku,“ skúsila som to z iného smeru.

„Tvoja chyba,“ povedal mi. „Môžeš sa zakrývať akokoľvek, ale nebudeš mu brániť v práci.“

„Fajn, vypadni.“

„Čo prosím?“ skoro mu vypadli oči z môjho správania.

„Ryan je doktor, nie ty, nemáš tu teda čo robiť,“ vrátila som mu to a so sebaistotou mu pozrela do očí, ktoré boli čierne, ale o niečo svetlejšie ako v klube.

„Je to môj doktor, ja ho platím, mám viac ako právo u toho byť, hlavne keď som ťa zachránil.“

„Je mi jedno, čo si urobil. O Ryana som ťa nežiadala, kľudne som sa mohla liečiť doma, nezabúdaj, že som chcela odísť a ty ma tu držíš znova proti mojej vôli! Znova!“ zopakovala som a naštvane vyletela z postele. Na to, že bol taký veľký a ja som bola taká malá som sa ho teraz nebála. Bola som príliš zaslepená hnevom. „Myslíš si, že si neviem čo, chceš mi ešte aj zabrániť s niekým sa stretávať! A budeš sa vyhrážať, že ublížiš mojej mame... vieš čo?! Seriem na teba! Vyhrážaj sa koľko chceš, neskrivíš jej ani vlas, lebo ak hej, tak ja skrivím tebe a je mi jedno ako veľmi si silný alebo vysoký!“ kričala som po ňom. V jeho očiach som videla neuveriteľný hnev. Už som videla, ako mi strelí facku, mala som to pred sebou, ale on nič, ani sa nepohol.