Irresistible - Dokonalí

Epilogue

Rozplakala sa, cítila, akoby jej srdce bolo vytrhnuté z hrude a roztrhnuté na kusy. Srdce jej žialilo a pukalo v milióny kúskov, no zároveň sa jej z pliec zošmykla váha, ktorá ju neraz ťahala do kolien.

Vtiahla ho do objatia. Jeho ruky chvíľu len nehybne viseli vedľa jeho tela, no potom ju pevne vzali do teplého náručia. Položila si hlavu na jeho hruď. Ucho pritisnuté k jeho hrudi, na jeho srdci. Počula ako silno a rýchlo bilo, ako smutne spievalo. Vzlykla a zanadávala po francúzsky, jazyku milencov. Pretože to jej bol, aj niečo na viac.

Stal sa jej priateľom, verným spovedníkom. Bol tam pre ňu a ona pre neho – vždy, keď to potrebovali. Predstava straty takého človeka, ktorý by pre vás znamenal najviac na svete, bola hrozná. Prestrašná. Nechcela to dopustiť, ale zdalo sa, že nebolo úniku. Boli zahnaní do kúta ako vystrašené poníky, ktoré mali svoje najlepšie dni ako divoké mustangy už dávno za sebou.

On bol jej mustangom, jej vetrom v krídlach, keď mala pocit, že lietala. Sebavedomo kráčal pred seba – nezastaviteľne. Bez hraníc. Bez zaváhania.

Znova vzlykla a nos si zaborila do jeho sivého zimného kabáta. Snehové vločky mu naň padali a tali, tvoriac mokré miesta zmiešané s jej slzami.

„Mon amour," zašepkal jej do vlasov a pevnejšie ju objal. „Ma belle," usmiala sa a vdýchla jeho korenistú vôňu. Premýšľala ako dlho s ňou zostane v jej mysli. Ako aj jeho hlas. Hovorí sa, že keď sa s niekým dlhší čas nestretnete, ako prvé zabudnete, ako znel jeho hlas. Nemohla oň prísť. Už stratiť jeho bolo viac než zlé. Zabudnúť na všetky tie maličkosti, ktoré ho robili mužom, ktorého milovala, chcela mať vpálené do pamäte. Nosiac ich ako talizman, sladko-trpkú spomienku.

Ale toto bolo ,akoby sa Boh snažil vymazať celú jeho existenciu z jej života.

„Nemôžem ťa opustiť," zašepkala a cítila, ako sa mu napli svaly pod jej rukami. Strnulo čakala, vedela, čo povie, no potrebovala to počuť, aby ho nechala odísť. Aby ho ona mohla opustiť.

„Musíš, Bree," povedal silným hlasom. Znel presvedčene, neoblomne, seriózne. Milovala ako znelo jej meno z jeho úst. ako ho dokázala obmäkčiť, rozosmiať v tej najnevhodnejšej chvíli. Milovala s ním piecť koláče; sledovať, ako mu je vidno v hnedých kučierkach biele zrnká múky. To, ako mávali čokoládové vojny, celí pokrytí čokoládou až po krk, rumence na tvárach a široký úsmev.

No ani on to nemal zďaleka ľahké. Myslel na to, čo všetko sa chystal stratiť len preto, aby ju ochránil. Pretože bol nerozvážni a zamiloval sa. Zlým ľuďom sa zlé veci stávajú – tak sa majú veci. Vincent až do tohto okamihu neveril na karmu. Ako sa mýlil!

Myslel si snáď, že ho postihne šťastie? Že by bol schopný zábavy, vzťahu a lásky? Navyše bez toho, aby to všetko nevedomky rozbil ako krištáľovú guľu, z ktorej veštia budúcnosť.

Pri srdci mu pichlo. Bože, ich prvé stretnutie. Bola taká krásna. Vysmial sa jej, že verí takým hlúpostiam ako veštenie. Zahriakla ho a vynadala mu, že do nej narazil, keď vychádzala z toho smiešneho oranžového stanu, kde si nechala vyveštiť budúcnosť.

„Prečo musím odísť?" zašepkala. Pľúca ju pálili, hrdlo jej zvieralo a mráz sa jej rozlial po celom tele; zvnútra aj zvonku. Z pier jej vychádzali kúdolčeky bielych mráčikov.

„Vieš predsa prečo," povedal a ona sa zamračila. Stále jej to opakoval. Kolom dokola.

„Ja sa ich nebojím," zaklamala. Bola vydesená na smrť. Neprežila by stretnutie s jediným z mužov, ktorí ju chceli dostať. Kto sa ale hrá s ohňom, popáli sa. A Bože, ona mala tretí stupeň popálenín. Obaja žiarili a svietili ako fakle, osvetľovali cestu, roztápali ľad a sneh, no v druhú sekundu sa menili na ľadové sochy – tmavé a chladné, bez života čakajúc na blížiaci sa koniec.