Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsaťdva - Dohoda

****UNEDITED!**** 

Časť venovaná Julke - pretože ma vždy poteší, že niekto číta tieto moje braky.....

Hádzala som si veci späť do svojej cestovnej tašky, pričom som si nechala roztrhané džínsy a jedno tielko na zemi, aby som sa mohla prezliecť, keďže mám ešte stále väčšinu Lottienho oblečenia.

Zhodila som zo seba veci a rýchlo sa prezliekla. Očakávala som, že Harry bude naštvaný a vyvrcholenie príde, keď vtrhne dnu do izby a bude bordel. Nevedela som kedy presne, takže som sa snažila čo najrýchlejšie konať. Trošku som sa pozastavila a oči mi padli na okno. Váhavo som k nemu pristúpila a otvorila ho. Nadýchla som sa chladného čerstvého vzduchu, ktorý mi rýchlosťou blesku prešiel až do špiku kostí.

Sloboda. Takto vonia sloboda. Konečne som sa cítila tak, ako som zvykla predtým. Po tomto som tak dlho túžila, odkedy mi ničil život tento búrlivý hurikán podsvetného života. No konečne ma nič neobmedzovalo. Iba myšlienka na vlastné nekontrolované rozhodnutia mi drali na pery panovačný úškľabok venovaný len a len Harrymu.

No napriek všetkému ma držala slabá nitka túžby, ktorá ma stále ťahala smerom k nemu a nie od neho ako to robil zdravý rozum. Áno, je to so mnou zlé, ak by som bola schopná odpustiť niekomu, ako je on.

Ale keď aj po tom všetkom sa mi vysmial do tváre... neodpustiteľné. Ten kto ešte nespoznal moje ego, je šťastný človek.

Letmým očkom som zbadala ako sa otvára vstupná železná brána, na ktorú som mala výhľad, a odchádza zo sídla športové auto pripomínajúce mi to Harryho. Nie je možné, aby vnútri sedel on, pretože auto bolo tu, keď som odchádzali. Znamená to teda to, že ide to auto po neho? Nevedela som si odpovedať, no riskovať som nechcela. Zavrela som okno a natiahla na seba svoju koženkovú bundu. Schmatla som Lottiene veci a cez plece si prehodila tašku. Vytiahla som si vlasy spopod remeňa cestovky. Rozhodla som sa, že skôr ako odídem, pôjdem vrátiť Lottie veci a rozlúčim sa s ňou.

Bola som rozhodnutá. Ak dnes prekročím prah tohto domu, už sa nikdy nevrátim.

Zvyšky alkoholu, ktoré mi mohli stále ešte v kútiku hlavy pôsobiť zmätky, boli potlačované vlnou adrenalínu, ktorú som mala od toho úderu fackou. Odkedy som sa rozhodla, že odídem, niesla som v srdci vlnu vzrušenia, ktorá ma poháňala dopredu rýchlejšie, čiže som schody zbehla v priebehu piatich sekúnd a nie desiatich ako zvyčajne.

U konca schodiska som z pleca pustila tašku a s jemným žuchnutím ju pustila na zem. Kašľať na notebook, čo tam mám. Je mi to jedno, hovorila som si. Dopredu som sa psychicky pripravovala na to, že tu budem musieť nechať všetko, čo mi Harry dal. Nechcela som nič, čo by ma s ním spájalo, nechcela som nič, čo by mi pripomínalo to, ako sa mi od neho ťažko odchádzalo.

Svižným, priam radostným, krokom som kráčala k dverám, do ktorých som vyťukala prístupový kód. Celú tú pochmúrnu malú uličku som si chcela vtisnúť do pamäti, aby som si ju dokázala vybaviť kedykoľvek budem potrebovať, keď budem dopisovať príbeh. Už bez použitia v praxi.

Akonáhle som bola vo výťahu, snažila som sa rozpomenúť na poschodie, kde bola Lottie. Zdalo sa mi, že sme šli nejako dlhšie, čiže som pre istotu zmačkla dvojku. Dúfala som, že keď sa dvere otvoria, všetko mi bude známe a ja čo najskôr dostanem von z tohto bludiska.

Ale to by som to nebola ja. Dvere sa otvorili a ja som nevidela nič, čo by som nevidela aj predtým. Dúfala som, že ma môj „vnútorný inštinkt“ zavedie k Lottie, takže som vyrazila vpred. Blúdila som tam ako v bludisku. Pri najbližšom rázcestí som zabočila a mne došlo, že to bude nadlho. Po štyroch minútach alebo som iba dúfala, že boli iba štyri, som našla chodbu, ktorá mi konečne niečo hovorila, pretože ich veľa takých nebolo. Schválne som zaklopala, pretože si zamykala kvôli tým ‚vojakom‘, ktorý tu mali bývať tiež. Iba pri myšlienke, že by tu nejaký bol a pristihol ma tu, mi po tele prešli zimomriavky strachu. Ako som mala vedieť, že mi ublížia alebo nie, Že ma nebudú mučiť? Predsa som už len nebola Harryho priateľka, aj keď to zatiaľ nevedeli. Aj tak som ňou nikdy nebola, ale ani to nevedia... Žijú si tu v nevedomosti, aj keď sú jednými z najviac informovaných, toľká irónia.