Irresistible - Dokonalí

Kapitola štrnásť - "Una, my girlfriend" (part two)

PART TWO

„Tak, aká bola hodina?“ zažartoval pri obede Harry, konečne vypadal ako-tak k svetu, teda aj predtým... ale teraz bol vyspaný. Podozrievala som ho, že nespal celý čas, ale nechala som ho tak, už tak som mala šťastie, že si len do tej postele ľahol, bez toho aby som ho musela zastreliť, samozrejme. To by som musela urobiť, keby spolupracovať nechcel.

„Hrdo môžem povedať, že na osemdesiat percent ti nepošliapem nohy, ale na deväťdesiat ti urobím hanbu,“ skonštatovala som hodinu tanca na čo sa zasmial.

„Dobré štatistiky.“ Povedal a s nechuťou sa zahryzol do mäsa.

„Prečo ti to nechutí?“ spýtala som sa ho.

Prekvapene na mňa pozrel. „Nikto si nikdy nevšímal, ako a či jem,“ priznal sa, ale neodpovedal mi tak na otázku, iba vytvoril nové. „Nechutí mi jedlo, nerád jem, ale viem, že telo potrebuje živiny, tak sa aspoň... snažím.“ Očami som skúmala jeho tvár. Snažil sa pôsobiť nenútene, no niečo ma viedlo k tomu, že to tak úplne nie je.

„Ale mňa zaujíma prečo ti to nechutí a ak ti nechutí toto, môžeš si dať niečo iné,“ ponúkla som mu, aj keď som tu nebývala. Mrzelo a trápilo ma vidieť, ako sa tu nútil zjesť sústo, a potom to aj tak niekde vypľuť do servítky.

„Nie, to je v poriadku, mne v poslednej dobe naozaj nič nechutí,“ priznal sa znova.

„Je dobré sa takto s tebou porozprávať, vlastne myslím si, že by sme sa mali porozprávať predtým, ako nabehneme do celej tej veci s chodením,“ dostala som zo seba.

„Ako to myslíš?“

To by som aj ja rada vedela. „Neviem, asi by som rada vedela aký si.“ Trošku som sa na neho placho usmiala. „Samozrejme, aby nikto nič nezistil,“ dodala som rýchlo a zmyla z tváre svoj úsmev. „To mi pripomína... kto všetko vie o tej veci s chodením a nechodením?“

„Ja, ty, Ryan a Maya.“ Trošku ma prekvapilo, že to Maya vedela, ale aj tak by sa to skôr či neskôr dozvedela, veď nebudeme spať v tej istej izbe, som k nemu odporná... a tak ďalej.

„Dobre.“ Prikývla som.

„Ak si dojedla, môžeme ísť ku mne hore a porozprávať sa, ako si sama chcela,“ ponúkol sa. Srdce mi začalo prudšie biť, budem s ním osamote, napadlo ma. V jeho izbe...

„Áno,“ zašepkala som takmer nečujne. „Chcem povedať, jasné,“ zopakovala som nahlas a nervózne sa zasmiala. Radšej som sa rýchlo postavila, aby som niečo robila a zobrala tanier do ruky.

„Kam ideš?“ chcel vedieť.

„No predsa odniesť tanier,“ povedala som mu, akoby som sa rozprávala s dieťatkom.

„O to sa postará Maya.“

„Skús niekedy správanie á la neblbec, pomáha to. Trošku byť milší aj k iným ľuďom,“ vyčarila som úsmev a ukázala na neho. „Vidíš, takto sa usmievať, pozitívna energia a pozitívne zmýšľanie... Na chvíľočku nemyslieť na to koľko gramoch kokaínu ešte musíš predať..“

„Veľmi vtipné,“ poznamenal Harry a usmial sa. Nebol to však ten úsmev s jamkami, bol to úsmev, ktorým chcel ukázať ako veľmi na háku má, čo sa tu deje.

„Vieš to aj lepšie, ale že si to ty, máš dvojku,“ žmurkla som na neho.

„Dvojku, vážne?“ zatváril sa urazene a ja som sa na ňom zasmiala a vzala aj jeho tanier a zaniesla ich Mayi.

„Tak šup, šup, nech to máme za sebou,“ povedala som naoko nevinne, no vo vnútri som bola viac nervózna ako keď som čakala týždeň na to, či ma prijali na školu. Najhorší týždeň presedený pred oknom a s kakaom v ruke. Kakao chutilo horko, vonku bolo škaredo, vypadala som ako zdeptaný škrečok a vždy keď som videla ako niekto niečo hodil do schránky, zbehla som dole a vyletela dvermi na von, väčšinou bosá a pozrel sa, čo je to za poštu.