Denník školskej Ja

Utorok

"Ahoj!"pozdravila sa mi Nina.
"Caw!"
"Čo sa deje?"
"Rozišli sme sa!"
"Prečo??"
"Bola to stávka....ty si o tom vedela?"
"Nie!! Prisahal mi že to myslí vážne!"
"Nemyslel!"povedala som naštvane a potom som ešte dodal..."Ideme?"
Šli sme. Došli sme do školy a prvý koho sme stretli bol Sebastián. Šťastie?? Ja myslím že nie! Zďaleka sme ho obišli. Bežal za nami. "Beka, Beka stoj!!!"kričal na mňa no ja som ho nepočuvala a šla som ďalej.
"Myslím to vážne stoj!!!"robehol sa za nami a keď už stál pred nami otočili sme sa a kráčali sme do druhej strany. Mali sme ešte dosť času.
"Kriste stooj!!"
"Fajn!!"otočila som sa prišla k nemu a hnusne som naňho pozerala.
"Beka ale ja tá mám rád!! Chýbaš mi, so začiatku to bol žart ale teraz už nie je!"
"No jasné! Vieš kam choď prosiť. Možno tá príjme Erika s ňou si to možno aj užiješ!"
"To nehovor!"
"Budem! Daj mi pokoj, nemám na teba náladu!"teraz som už kričala!
"Daj mi šancu!"
"Zabudni a daj mi pokoj!"rýchlo sme bežali do školy. Bude to dosť problém keď sedí za mnou...pomyslela som si. Prezuli sme sa a vstúpili do triedy. Tam nás už čakala Paula a Heni. Kim dnes nešla do školy. Závidím jej. Nemám vôbec chuť opäť stretnúť toho toho...
Neprešlo ani päť minút a už bol v triede. Ja som sa zašila s Heni a Ninou na wc. Boli sme tam až do začiatku hodiny. Našťastie dnes nemá dozor Kulinska takže nás z tamaď nikto nevihodil. Pravdaže čas šiel rýchlo a ani sme si nevšimli a už zvonilo. Museli sme naklusať do triedy lebo prvá hodina bola so Šprtačkou (učiteľka Bio) a tá bola mega prísna. A ako inak za mnou sedel Sebastián. Cez hodinu mi podal lístoček, ktorý som si najskôr nechcela prečítať no nakoniec ma premohla zvedavosť . Ono to nebol až tak lístoček ako list.
Milá Beka,
viem, hneváš sa na mňa. Máš prečo. Ono to možno bol zo začiatku podvod no teraz to myslím vážne. Aj včera som to myslel s tebou vážne. Hnevám sa sám na seba, nebol som dosť rýchli aby som tá v utorok zachránil no chcel som upútať tvoju pozornosť. Na nikom mi ešte takto nezáležalo ako na tebe. Pochopím že si budeš držať odstup no dúfam že si k sebe opäť nájdeme cestu.
Navždy tvoj Sebastián.
Pri poslednej vete som sa neudržala a z oka mi vyhŕkla malá slzička. Nikto si toasi nevšimol. Ja viem je to hňup no aj napriek tomu ten list bol fakt krásny. Bojím sa že sa zobudím a zistím že to všetko bol len sen.
No neviem či na nešťastie alebo na šťastie nebol. Bola to realita a ja som vážne sedela a držala v ruke list od Sebastiána. Aby ho nevidel nikto kto nemá. Vložila som ho do kabelky. Do konca hodiny som už vôbec nadávala pozor. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné len na to ako ma oklamal a ako ma teraz prosí o odpustenie. Nedočká sa ho! Pomyslela som si a prekrížila som si ruky. Môj uzavretý postoj hovoril za všetko. Pozerala som na tabuľu. Nevnímala som čo sa deje, dokonca ani to že zazvonilo na prestávku. Prebrala som sa až vtedy keď sa ma Heni spýtala či nejdem s ňou do bufetu. Súhlasila som. Ako inak stretli sme Sebastiána.
"Beka!"
"Nerozumel si??"
"Rozumel ale..."
"Nie nechcem nič počuť!"chcela som odísť no on mi chytil ruku a pritiahol si ma bližšie k sebe.
"Si neskutočne pekná keď sa hnevaš!"povedal a žmurkol na mňa.
"Gratulujem!"chcela som sa od neho odtiahnuť no nešlo to. Hrozne silno mi držal zápästie. Bolelo to. Začala som sa mykať. Musela som sa vymaniť z jeho zovretia. Chcela som odísť. Nič som nepočula, zaľahli mi uši. Pomali som strácala vedomie. Posledné čo som si všimla bol jeho ustráchaný pohľad a neskorší výkrik. ..........
Opäť som bola na lúke. Opierala som sa o niekoho. Tá osoba ma hladila po hlave. Fúkal jemný vánok a slnko príjemne hrialo. Cítila som každý jeden dotik slnečného lúča. Počasie bolo krásne, žiadne mraky. Ja som však cítila že sa blíži búrka. O niečo neskôr začali padať jemné kvapky, ktoré mi ochladzovali moju rozpálenú pokožku. Cítila son každú jednu kvapku, ktorá dopadla na moje jemné a bezmocné telo. Zrazu sa spustil lejak. Ja som nemohla vstať. Nedokázala som sa ani pohnúť. Ležala som uprostred lúky a bezmocne hľadala na oblohu na ktorej sa objavovali ďalšie a ďalšie mraky z ktorých padal hustý dážď. Bola som premočená. Aj napriek tomu že som sa cítila tak dobre, nedokázala som sa stále pohnúť. Lúka schla a ja som ešte stále ležala. Osoba čo ma hladila už dávno zmizla. Necítila som už jej jemné dotyky ani príjemné a osviežujúce kvapky. Stievalo sa. Napriek tomu bolo horúco. Začalo mi byť nepríjemne. Tu som počula vetu "Beka vstávaj!"
Zobudila som sa........ Bol to len sen. To nie je možné, bolo to také krásne, chcem sa tam vrátiť, chcem sa vrátiť na to miesto, na miesto kde ma osviežovali jemné kvapky. Slnko príjemne svietilo. Nechcem byť tu. Pomyslela som si.
"Je ti lepšie ??"ozval sa ktosi vedľa mňa. Nevládala som otočiť hlavou ba dokonca ani len odpovedať. Ležala som na mieste a pozerala do stropu.
"Beka pocuješ?"hlas zosilnel. Už som nemala zľahnuté uši. Pomali som sa pokúsila otočiť hlavu za hlasom. Stál tam. Sebastián stál vedľa mojej posteli. Bol v mojej izbe? Nevedela som vlastne ani kde som. Videl môj vydesený pohľad.
"Neboj sa, si v nemocnici. Odpadla si ale už to je v poriedku. Nič vážne, len dehydratácia."upokojoval ma. Ja som mu chcela odpovedať no nepamätám si či som niečo povedala alebo som tam leb ležala a nemo ho sledovala. Zrazu sa otvorili dvere. Vstúpila akási osoba v bielom plášti. Posielala ho preč vraj musím oddychovať. Chcela som vykríknuť. Zastaviť tú osobu. Nesnie ho vyhodiť. Prišiel za mnou. Ja ho tu chcem. No nezmohla som sa ani len na maličký ston. Nič, žiaden zvuk. Ticho. Miestnosť zostala prázdna. Nikto len ja a biela izba. Zrazu som čosi zacítila. Už nemá upchatý nos? Cítila som jemnú vôňu levandule. Zbožňujem tú vôňu. Pootočila som pomaly hlavu a tam bola malá krabička kde bola nakreslená levandula. Chcela som sa po ňu natiahnuť no ruky ma nechceli poslúchať. Cítila som sa ako uväznená v bielom voňavom väzení. Pomaly son opäť upadávala do spánku. Opäť som sa ocitla na lúke. Tentokrát son však stála. Oproti mne stáli 3 osoby ktoré som nevedela rozoznať. Pomalým krokom som sa vydala ich smerom. Keď som bola blízko prvej, ktorá stála najbližšie pri mne a chcela som sa jej dotknúť, vytratila sa. To isté sa stalo s druhou. Už sme boli len dvaja. Tá tretia osoba bol muž teda chlapec. Bolo to vidno na postave teda na siluete. Nechcela som sa k nej priblížiť bála som sa že sa vyparí aj ona a ja tu zostanem opäť sama. Nechem tu byť sama!!
V tom som sa zobudila. Ešte stále som ležala v nemocnici. Pri mne sedela mamka s ockom a Tobiasom. Bola som rada že sú pri mne. Ešte dnes ma zobrali z nemocnice. Zajtra idem normálne do školy. Zdá sa že som sa len musela poriadne napiť a vyspať.