Denník školskej Ja

Sobota

Takže opäť víkend. Nuda. Je mi dosť blbo. Mám kŕče, bolí ma hlavava a tak celkovo. Babka sa do mňa snaží natrepat lieky. Nebudem brať lieky zbytočne. Možno ma to prejde. Možno..... Akurát je okolo 19:45 a ja ležím tu v zapadakove. Ach. Aspoň že som si dnešok užila......

"Ahoj, ty si tu?"spýtal sa ma Dominik.
"Niee ja som len prelud."
"Prečo si taká?"
"Nemám náladu a pokial nevieš o mieste kde je wifi tak mať ani nebudem."
"Nooo ja vlastne viem."
"Koľko tu bývaš?"
"Dva mesiace."
"Tak to sotva môžeš vedieť viac ako ja."
"Niekto si tu verí!"
"To si píš!!"
"Fajn tak mi to poukazuj!"
"Dobre."
Šli sme. Dedina nebola malá. Mám mu čo ukázať. Najskôr sme išli ku miestnemu kaštielu.
"Toto je kaštieľ."povedala som mu.
"Tak to mi došlo."
"Nebuď zlý. Tu býval vraj kedysi nejaký vojvoda a potom čo zistil že jeho malé novonarodene dieťa zomrelo vydal sa hľadať miestnu vestkynu. Našiel ju uprostred lesa. Bývalá v akejsi jaskyni. Vošiel dnu a tam videl malé bábätko, ktoré ležalo v malej kolíske. Kráľ ho spoznal, bolo to malé mŕtve bábätko. Čarodejnica mu dala návrh. Vraj ak jej niečo sľúbi tak jeho dievčatku vráti život. On jej sľúbil všetko čo chcela. Kráľ sa sem vrátil. Sluhovia mu oznámili šťastnú novinu. Vraj mala kráľovná dvojčatá a zomrelo len jedno. Malá princezná rástla a s ňou aj duch druhej princeznej. Keď mala malá princezná 8 rokov sťažovala sa na to že v jej izbe je akési malé smutné dievčatko a pýtala sa či so s ňou môže hrať. Kráľ zo strachom zavrel princeznú vo veži. Spomenul si na to čo sľúbil čarodejnici a chcel sa tomu vyhnúť. Sľúbil že keď príde čas, vráti sa di lesa a obetuje svoju dušu. Kráľ sa však svojho života vzdať nechcel. Zamkol princeznú v hradnej veži. Tá ešte v tú noc skočila z okna. Odvtedy tu vraj strašia dve malé dievčatká, ktoré hľadajú svojich rodičov. "
"No iste. Dobrá rozprávka."povedal a začal sa smiať. Zrazu zapukali konariky. Počuli sme kroky.
"Beka poďme preč!! "
"Bojis sa?!"
"Áno bojím poďme!"
Pukanie bolo počuť stále viac a kroky tiež.
"Beeez" skrikol s rozbehol sa preč.
Ja som ostala stáť. Spoza kríkov vybehla Silva.
"Ďakujem."povedala som jej a spolu sme šli domov.