Denník školskej Ja

Nedeľa

Ležím, stále myslím ja včerajšok. Modlím sa any to bol sen. Celý večer som nespala, plakala som ako malé decko. Neviem čo sa so mnou deje. Dnes ideme na návštevu snáď mi to zdvihne náladu.

Prišli sme na návštevu okolo 18 tej. Hneď keď sme vošli teta nás ponúkla koláčom, ktorý som si rada dala. Zjedla som koláč napojila slúchadlá a počúvala pesničku V útrobách od skupiny The Paranoid. Počúvala som ju tak dlho až som zaspala.
Šla som po ulici. Vedľa mňa mišo, chlapec ktorého poznám zo skypu so Sebastianom. Rozprávali sme sa o Sebastianových bívalých a mne sa do oči hrnuli slzy. Chcela som ujsť no on ma zadržal. Otočila som sa a pred nami stál Sebastian. Povedal naše mená, povedal ich tak smutne až sa mi podlomili kolená a prisahám že keby ma nebol mišo držal spadnem. Sebastian sa otočil a kráčal preč. Ja som sa za ním rozbehla. Zastavila som ho a všetko som mu povedala. Dokonca aj že ziarlim. On sa len usmial a povedal že ma má rád. Začali sme spolu chodiť. Držali sme sa za ruky, občas padla pusa, objimali sme sa... chodili spolu vonku. Bolo to krásne. Keď sa nám niekto postavil do cesty on to hneď stopol. Boli sme spolu a bolo to príjemné. Niekam sme spolu išli. On ma však zastavil otočil sa tak aby mi pozeral do oči a povedal
"Mám ta rád!"pobozkal ma.

Zobudila som sa. Lico som mala celé mokré a špiralu rotečenú. Tak aby si to nikto nevšimol bežala som do kupelky kde som si to upravila. Nemalo to zmysel lebo ma hneď potom chytila taká depka že som si musela sadnúť. Sedela som na dlážke a celá som sa triasla. Plakala som. Ani neviem prečo, mám rada Adama a nie Sebastiana... či??
Nie na to nesmiem myslieť, musím zabudnúť. Nešlo to myslela som ba ten hlúpy sen, na sen čo mi pripomenul že mi naozaj chýba Sebastian. Chýba mi a neviem na neho zabudnúť aj keď je tu Adam.
Čo tu skara píšem?!!! Nemôžem na také veci myslieť, boli to moje pocity ale nemôžem si ich prepúšťať. Dobre, nejde to doteraz plačem a myslím na to ale mňa to prejde, musí!! Koniec koncov je koniec roka a zajtra Adama pustia z nemocnice. Nesmiem mu však povedať čo sa mi stalo aj keď z toho mám debku doteraz. Snáď to prejde!