Denník školskej Ja

Sobota

Nenávidím Soboty! Odteraz oficiálne!

"Dobré ráno!" Pozdravila sa mi Silva.
"Pre koho ako!"
"Čo ti je??"
"Všetko!!"
"Nechápem?!"
"Pochop! Teraz som sa pohadala s Sebastianom a ty mi sa mi tu snažíš dohodit nejakého debila z dediny! On je nezdvorili, hnusný a drzí! Nechaj si ho , nikam nejdem!!"
"Beka, o tom so Sebom som nevedela...
"Teraz už vieš, vieš čo je najhoršie? Chýba mi! A ten magor mi ho pripomína! A ty tiež "
"Ale..."
"Nie!"skrikla som a vybehla s plačom z izby. Bežala som dolu schodmi a keďže sme mali konečne dom pre seba mohla som bez akýchkoľvek otázok vybehnúť von zobrať si Tobyho na voditko a ísť sa prebehnúť. Toby bol síce malý ale strašne zlatý. Môj. Plakala som a s plačom som bežala po dedine teda po poli. Ďalej som nevládala. Sadla som si na prašnú cestu a nechala nech ma Toby celú obskáče. Zrazu tam niekto stál. Predomnou. Osoba celá v čiernom. Zlakla som sa.
"Ahoj cicka!"ozvalo sa. Nie toto nie!
"Čo chceš?"
Nemusíš byť hneď podráždena moja."
"A ako sa mám k váženemu pánovy správať??"
"Nijak!"bolo to divne ale rešpektovala som to. Neozvala som sa. Prisadol si ku mne.
"Čo robíš?!"zlakla som sa keď ma chyril okolo pásu.
"Máš nejaký problém??"
"Áno to mam. Mám problém s tebou. Čo odomňa ešte chceš?"
"Nič podstatné!"
"Tak mi daj pokoj!!"
Zobrala som vôdzku a utekala preč. Keď som došla domov. Silva už stepovala pri dverách. Určite čaká svojho princa, pomyslela som si.
"Kde si bola??" Skrikla a vrhla sa na mňa.
"Nikde!"odvrkla som.
Celú dobu sme sa spolu nerozprávali. V celom dome bolo ticho. Bála som sa. Radšej som sa šla vyspať rozhodnutá že nikam dnes nejdem.

Lunapark. Vôňa praclikov obklopovala celé okolie. Hudba znela široko ďaleko. Pochvili hudba stíchla, pracliky som už necítila a nikde okolo mňa nebol žiaden lunapark. Bola tam len osoba celá v čiernom. Volala na k sebe. Šla som. Pomalým ale istým krokom som sa blížila k strasidelnej osobe, ktorá mala tvár zahalenú kapucnou. Zrazu ma niekto stiahol na zem. Seby. Nemohla som tomu uveriť. Osoba v čiernom sa rozbehla našim smerom a začala Sebastiana mlátit. Chcela som niečo zakričať no nešlo to. Sebastian pomaly padal do vysokej trávy. Umieral. Pomaly som sa k nemu doplazila aby ma čierna osoba nevidela. Neskoro. Všimla si ma. Chytila mi ruku a ťahala ma preč. Nechcela som odísť. Potkla som sa.

"Beka vstavaj!!!"počula som hlas.