Denník školskej Ja

Streda

Musím mu to povedať!! Musím povedať Adamovi čo cítim! Chcem byť so Sebastianom! Takto Adama mám rada ake už iba ako kamaráta. Sebastian je iný. Uznávam nikdy som nechcela chodiť s niekým z triedy. Ale on sa zmenil. Včera keď mi dal pusu zabudla som snáď na všetko čo sa stalo zlé. Možno to rozdelí partiu...ale čo by! Prečo by aj malo?! V každom prípade môžem len dúfať že Adamove city ku mne tiež vychladli. Idem mu zavolať a dohodnem si stretko, vlastne až teraz som si uvedomila že Adam u nás nikdy nebol! Divne...
"Ahoj, počuj nešiel by si dnes von?"spýtala som sa takým tónom aby nebolo počuť jednak môj strach a jednak maximálne súcit.
"Jasne, môžeš hneď?"
"Áno, tak v parku?"
"Okej za 5 minút som tam."
"Dobre ahoj."
"Ahoj!"
Neboli to žiadne citové a ani nijaké výlevy. Len pozvanie von. Ešte brnknem Sebimu.
"Ahoj."
"No ahooj."
"Ešte ta to neprešlo?"hnusne som ho podpichla.
"Toto ma už neprejde, vieš kedy a čo povieš Adamovi alebo si sa rozhodla pre neho?"povedal mi tým jeho ironickým tónom.
"No, dnes idem s Adamom vonku a všetko mu na rovinu vyklopim. Musí to pochopiť. Mám rada teba a asi som aj vždy mala."
"Hej, veď aj ja teba. Som rád že si sa tak rozhodla."povedal už s väčším pokojom v hlase.
"No máme sa stretnúť o 10 minút tak aby som už šla."
"Ach, nechcem aby si s ním bola sama!"
"Prestaň, doteraz som s ním chodila, asi by mi už ublížil keby chcel."
"Fajn, ale keď sa o niečo pokúsi tak.."
"Tak nič! Idem dobre?"
"No dobre, ale budem na blízku."
"Nie ty budeš doma."
"No jasne moje dievča pôjde von s nejakým chalanom a ja budem sedieť doma!"
"Seby nerozčuľuj sa zbytočne. Chcem byť potom asi sama. Ešte ti dám vedieť."
"Dobre, ja len no nie som si celkom istý."
"Tak buď, ja idem! Mám ta rada ale vážne sa do toho radšej nemiesaj. Ahoj."
"Ahoj, dávaj si pozor!"
"Jasne, jasne neboj sa."
Zrušila som vzala si tašku a šla som. On tam už sedel. Mal tak kamennú tvár. Trošku som sa zľakla. Prišla som k nemu a on ma tuho objal. Hneď mi bolo lepšie.
"Povedz že to nie je pravda!"neviem čo tým myslel a dosť som sa zľakla. Odtiahla som sa a pozerala som na neho s otvorenými ústami.
"Prepáč, moja sesternica Mendy, tvrdila že ta videla so Sebom ale asi si ta poplietla. Prepáč. Nechcel som ta vyviesť z miery. Nechcel som. Mrzí ma to!"
Do riti! Mendy je jeho sesternica?! To  snáď ani nie je pravda! Bože! Ako mu to teraz mám povedať?!
Pritiahol si ma k sebe a chcel ma pobozkať.
Ja som sa mu vytrhla a pozrela mu do oči.
"Nemôžem, nezaslúžiš si to! Mrzí ma to. Nedokážem ti klamať."slzy sa mi nahrnuli do oči.
"To nemyslíš vážne?! Ty a on!"kričal.
"Adam, ja som to nedokázala ovplyvniť. Nedokázala. Nedokážem. Nechcela som ti ublížiť, ja, ja som ti to chcela povedať. Dnes."povedala som ticho. Dúfam že to počul. Zúril.
"No ale povedala mi to Mendy! Vraj si sa z ním olizovala a dokonca si ju od neho odplašila s tým že je tvoj!"nenormálne ma to mrzelo.
"Adam, prisaham že ja som ju neodohnala. Odohnal ju Seby."povedala som pokojne.
"Seby?! On užje Seby?!"
Nevedela som čo robiť. Posadila som sa na lavičku a no bola som ticho. Po hodnej chvíli vyvádzania si ku mne prisadol a chytil mi ruku.
"Beka, pozri. Ja tá ľúbim. Je to tvoja voľba. Povedz mi že mám ostať ja ostanem, povedz že mám odísť a pôjdem. Je to na tebe. Nechám ti premyslieť si to."
Povedal a chcel mi dať pusu no ja som sa odsunula a pozrela mu do očí.
"Jasné ty si sa rozhodla."zagulal očami a chcel odísť.
"Adam, ja mám ta rada ako ako kamaráta. Prepáč!"
"Chápem ta. Je to v poriadku. Tvoja voľba."
"Chcem zostať v kontakte."vykoktala som.
"Potrebujem pauzu."
"V poriadku. Je mi to ľúto. Bolo to fajn."
"Áno, to bolo."
"Áno."
"Dobre, mal by som ta asi nechať tak. Ahoj."
"Adam, nemusíš ísť."
"Keby som nešiel. Asi by som si nemohol pomôcť. Pôjdem."
"Adam, ďakujem za najkrajší pol rok môjho života."
"Hej, zatiaľ. Držím vám palce."
"Ďakujeme a aj ja ti držím palce. Ahoj."
"Ahoj." Nakoniec som sa za ním natiahla a dala mu poslednú pusu. Keď sa snažil zapojiť jazyk rýchlo som sa odtiahla a odstúpila som.
"Prepáč a ďakujem."
"Nevadí zbohom."
"Ahoj."
Rozlúčili sme sa a ja som ešte zostala sedieť v parku. Rozmýšľala som nad všetkým. Po hodine som brnkla Sebastianovi.
"Ahoj, no čo žiješ?"podpichol ma.
"Jasné že hej. No hádaj čo...on už to vedel."
"Čo ako?"
"No tvoja kamoška Mendy."
"Ježiš, ako?"
"Je to jeho sesternica."
"Nemožné. Mám prísť?"
"Nie. Zavolám Ninu."
"Nina ti je prednejšia ako ja?!"
"V tejto chvíli áno."
"Skvelé!"
"Ľúbim ta pa."
"Pa!"
Tak a potom som ešte bola s Ninou. Všetko som jej povedala. Bola prekvapená ale nakoniec skonštatovala že to vedela. Fuuuu.  Teší ma čo sa medzi nami stalo. Chudák Adam. Je mi ho ľúto ale pocity sú pocity. Idem von so Sebom tak zatiaľ.

20:48
Som doma.
Sebimu som všetko povinne povedala. Sme oficiálne spolu. Zatiaľ to vie len Nina a asi aj Chris. Ale to nám nevadí. Mne je hlavne dobre že sme spolu. Dokonca aj teraz.
"Čo to píšeš?"spýtal sa a vtlačil mi dokonalú pusu...pravdaže na pery.
"Ľúbim ta."
"Aj ja teba!"

Takže toto by bol asi koniec. Hrozne krásne vám ďakujem za všetky vaše príjemné komentáre a za každý jeden votes. Som hrozne rada že som sem pridala svoju prvú časť. Dúfam že sa to celé páčilo a že moje písanie nebolo len také do vetra. Ďakujem. Ešte poslednýkrát sa pýtam:
Chete pokračovanie, teda druhú knihu?
Prosím píšte mi do komentov prípadne mi napíšte správu.
Ďakujem vám a zatiaľ sa majte. Vidíme sa pri ďalších knihách :*