Míňame
míny
na míle
mierené
niekam inam.
Nie sme milí,
iba zvykli
sme si,
že zlý
je svet
a tak aj my
pomaly
postupne,
sme
ako míny
hádžuce sa
pod viečka
protivníkov.
Nákazlivo
šírime negatívne
násobením
a na míle
vzdialené
sú nám ľudskosti,
na ktoré sa už neverí.
Zdá sa,
že krása
lásky vo svete
ťažko a rapídne upadá.
A záhada
je fakt,
kedy sa ťažkým
stalo mať rád.
Kedy prestali
seba sme
v odraze očí iných
vidieť,
keď opovážlivý
strach z mín
sa do nás stihol votrieť.
Kedy zabudli sme,
že príbeh
tých očí
má už nazbieraných
dostatok dôvodov
stať sa bezočivým
a možno ani jeden
na to, zostať milým.
Na míle
vzdialeným sa stáva,
čo odliv nesie
do diaľky poľa výbušnín.
Mámime
k sebe toľko zla,
čo každý neunesie
a tak rád podelí sa s ním.
Neprijmam
nepríjemný dar
mnohých.
Nebudem násobiť
dôvod,
prečo je svet chorý.
Napokon to zmorí
odliv morí.
Odnesie raz
posledný črep,
posledný krach
ľudského dna
a sám
už nebude pýtajúci sa
obvinený
vo väzení:
„Prečo sú ľudia k sebe tak zlí?“
Lebo zla v sebe sa nezbavili,
v domnení,
že je to mína,
čo ich zachráni,
aby im ešte raz neublížili.
Míle
milých
plávajúcich
k prílivu
lásky pre svet
sú síce dlhé,
ale ak raz
padla už otázka,
o vlastnom spochybnení
dobra v sebe,
napredujeme.
(20:26)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
