Poďme trhať púpavy,
urobiť im gilotínu
pre prítomnú chvíľu
pokojného popoludnia.
Lebo kto iný
by ich trhal
ako súčasní ľudia?
Kto osudom ich by mrhal,
ak nechal by do zvädnutia
kvet živý
nevyužitý.
Ty?
Pre koho boli stvorené,
ak nie pre tých,
čo zničia ich kvety?
Na čo by bol zánik,
keby nemal kto oplakávať
to, čo mohol ešte vziať,
ak by boli
potom aj predtým.
Čo ak ich to bolí
a robia to pre lásku,
čo ak je to daň za krásu?
Recept na spásu.
Púpavy do trávy
nerastú z rozmaru,
zasadené sú
za sad dané sú
a keď zasadneme
do ich pátosu,
začne zmysel dávať
účel ich bolesti.
Príčinné puto
života v naplnenosti.
Si ním ty.
Obeta
do leta
nedožijúcich púpav
pre
pokoj tvojho vnútra.
Za radosť
zomrú
zotrú
zmyjú fotku
a zmohnú
všetky chvíle,
kedy odchádzali predtým
novými dotykmi verných
žltých modrín
a dotknú
sa zmyslu,
ktorý nedáva
nám význam.
Z lásky vzišli
a z lásky zahynú.
Mysli na to,
keď odrhneš púpavu.
(21:57)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
