Zastavené
zastavenie,
predstavenie
svitania
ukončuje pátrania
po nekonečnej radosti,
lebo
čo ak by sme východ slnka prepásli?
Spánkom.
Oddychom od všetkých nádher,
ktoré už nikdy neprídu
alebo si nás počkajú.
Nikdy nevieme, ktoré vyhrajú
alternatívy
v každej chvíli
premeškanej,
keď nemáme chute ísť po nej.
Nie je v našich silách
zachytiť krásno sveta
pokaždé
a určiť si priority videnia chcené
je odvážne.
Risknúť, že zajtra
už slnko nevyjde
a my to prespíme.
Získať privítanie
krajšie dňa
ako to, čo spokojne prespíme.
Nikto nevie.
Kedy oplatí sa
diskomfortu ovládnuť nás.
Kedy je ten čas
vystihnúť krásy sveta
a kedy najlepšie je
zastaviť sa v útlme
vlastného odpočinku
od senzácii,
ktoré nám život viac nevráti.
Lebo dostaneme nové
a staré banované
cesty na vyhliadky,
keď je hmla,
už netrápia ma.
Boli prespaté
a poľutovania hodné.
Občas
najlepšie
čo pre krásu
urobiť sa dá
je nechcieť ju za každú cenu chytiť.
Nechať ju pre iných,
ktorým spať sa nechcelo.
Obetovať ráno
východu slnka
nikdy neuvideného,
aby pri jeho západe
stál človek odpočinutý
a unavený zo všedného.
Krása
nájde si ho,
keď podstatou je všetkého.
(9:50)
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Presne pre ne sme
ŞiirPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
