Mať
nádych
ako únikový plán.
Vlastniť
útržky starých kalendárov
a nevyskúšaných návrhov
osvedčených.
V zápisoch všedných
priznať sa, že všetkých
skorých rán
už nie je hodno báť sa mi.
Vtedy niet stopárov,
vyhnancov vôle slobodnej,
ani utrápenca z poobednej
medzi krysími závodmi.
Iba staviteľov chrámov,
čo obetujú spánok.
Ranných vtákov
mať na pamäti
pri návšteve nočnej oblohy.
Že svet je tak rozdielny
a podobný.
Kto si zvolí,
stavať majestátnosti
mal by
maľby
nasledovať
ako tvor
majúci svoj chrám
vždy na pamäti.
Čaro krásnych
predčasných rán
aj tých bodných,
sečných, rezných,
keď sa rozpadá
viera vo veľké staviteľské plány,
Lebo, keď páli
všetko
v chráme sa spojí
v jedno.
Mal by preto
maľby
vnútri veldiela
každý,
koho viera
opustila,
nemať za sväté
nemať za dieťa.
Talent umenia,
šťastenine dary
venované do vienka
ako jediný stavebný materiál.
Celý ceremoniál
stavby chrámu
je o práci
a výdrži.
O otázke ako dlho
vydrží
tvor tvoriť,
keď neverí
a nelení zároveň.
Cez deň
je ľahké žiť na výslní,
ale pred svitaním
pri sviečkach
z omietok vypratávať
opotrebované veldiela
predchádzajúcich ranostajov
je hĺbka chrámu
temných
schádzajúcich javov.
Bolo
mu
nadelené
toľko svetla,
aby temnota
neprenikla
k videniu po svitaní
po spýtaní
sa,
čo namaľoval,
keď mal spať.
Čo nenávidel,
keď mal mať rád.
Čoho sa držal,
keď mal darovať
a nebolo komu
lebo v takú hodinu skorú
neexistuje „spolu".
To bol dôvod,
pre ktorý
postavený
bol chrám.
Tvor sám.
(23:08)
CZYTASZ
Presne pre ne sme
PoezjaPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
