Z pohľadu Kelsey
Dotelefonovala som s Pattie, povedala som jej čo sa dialo a ona mi povedala, že tu bude za pár minút. Mala som teda dosť času aby som sa porozprávala s Justinom pokiaľ nepríde, posadila som sa na stoličku vedľa jeho postele. "Vystrašil si ma. " Zašepkala som. "Pomyslenie na to, že si mohol zomrieť" Pokrútila som hlavou. "Už mi niečo takéto nikdy nerob." Varovala som ho ale vyšlo to zo mňa skôr ako požiadavka. "Nevieš aké to bolo pozorovať ťa ako nad tebou všetci stáli s tými... vecami, ktorými sa ťa snažili oživiť." Pozrela som sa od neho inam, zaujala ma pípajúca čiara, ktorá bola jednou z tých, ktoré boli na obrazovke prístroja vedľa Justinovho nočného stolíka.
"Chceli sa na tebe vzdať.." Zašepkala som. "Mysleli si, že to bol koniec. Že si odišiel ale oni ťa nepoznajú tak ako ja." Zamrmlala som. "Nevedia, aký si silný." Povzdychla som, začesala som si prameň vlasov za ucho ako som si prekrížila ruky, sediac na kraji Justinovej postele ako som ho pozorovala. "Chápeš tomu aké je to byť opustený? Ako ťa to hnevá? Aký si smutný a prázdny?" Spojila som si pery ako som hlboko premýšľala. Pritlačila som si jazyk o vrch pier a hľadela som sa na strop. "Ako dlho to trvá aby ti na niekom alebo niečom znovu záležalo?" Zašepkala som trasúc sa.
"Bože, zožiera ťa to z vnútra." Odsekla som "Trhá ti to vnútro pokiaľ sa necítiš akoby si išiel vybuchnúť. Je to pocit taký silný, že pomyslenie na to, že stratíš toho koho miluješ by ťa mohlo zabiť hneď tu a teraz."
"Nechcem sa už takto cítiť." Sklonila som si hlavu v strachu. "Nechcem žiť bez teba. Nechcem myslieť na to aby si sa zaplietol znovu do nejakého boja. Ja vie, sľúbila som, že dokážem zvládnuť veci, ktoré sú súčasťou tvojho životného štýlu, ktorý si si vybral a ani neustúpim. Len neviem, či zvládnem to, že by som ťa niekedy mohla stratiť pretože potom neviem, čo by som zo sebou urobila."
"Stal si sa takou veľkou časťou môjho života, že bez teba... by to už nebolo ono. Bolo by to akoby jedna časť vo mne chýbala." Natiahla som sa a prešla som končekmi prstov po jeho brade. "Milujem ťa tak veľmi až to bolí a chcem aby sme boli znovu okej. Aby sme boli normálni. Chcem aby tieto všetky zlé veci išli preč. Chcem naspäť môjho frajera." Pritiahla som si svoju ruku naspäť a utrela som si slzy.
""Viem, že asi chcem veľa keďže si skoro zomrel pred pár minútami ale je už na čase aby si sa prebral..." Olízala som si pery. "Musím ti povedať, už ma toto všetko unavuje pretože mi nerobia tieto všetky svetlá a prístroje dobre. Úprimne povedané, zo mňa by bola naprd sestrička." Povzdychla som si. "A to je celkom ironické, pretože moja mama je jednou." Trochu som sa zasmiala, aby som sa trochu potešila.
"Viem, že ti už asi leziem na nervy a si zo mňa unavený.. ale už takto nedokážem žiť. Potrebujem aby s sa zobudil Justin pretože vidíš, že nemôžem vystáť, že by si mohol hocikedy odísť.." Pozrela som sa dole na ruky ako mi spadol vlas do tváre. "Keď sa ti zastavilo srdce." Zastavila som sa nad touto spomienkou. "Zastavilo sa aj to moje, Bolo to akoby sa všetko okolo mňa zastavilo a pomyslenie na to, že by som ťa stratila..." Pokrútila som hlavou, nechcela som už viac pokračovať. "A ten sprostý doktor." Zavrčala som otrávene. "Povedal, že si - že si mŕtvy." Potriasla som hlavou. "Nepozná ťa tak ako ja. Ty si bojovník, vždy si bol odo dňa čo som ťa stretla."
"Pamätáš si na ten deň keď si prišiel ku mne domov potom ako ťa Luke bodol? Skoro som odpadla keď som videla toľko krvi na tebe ale ty si si udržal svoj postoj.. ukázal si mi, že si sa nebál a to ma nejako ukľudnilo aby som sa o teba postarala a potom.." Zasmiala som sa a hneď sa mi zapálil líca. "Si ma pobozkal a všetko proste zapadalo, vieš? Akoby sa to malo stať už dlhú dobu a konečne sme si našli cestu do života toho druhého."
