Preložené mojou drahou Vikinkou (BelieberVik) Dúfam, že sa vám bude časť páčiť :)
Z pohľadu Justina
Keď Bruce zaparkoval auto, zhlboka som sa nadýchol, pozrel som sa von oknom a uvelebil som sa v koženom kresle. Predné dvere sa otvorili a zvnútra vychádzalo svetlo. Len pár metrov od nás stál Spencer s rukami pred sebou, jeho oči sa pozerali pred seba a uši počúvali všetko naokolo.
Zamračil som sa a otvoril som dvere. Vystúpil som do studeného vetra, zatvoril dvere a kráčal smerom k dverám.
„Justin.” pozdravil ma s jednoduchým prikývnutím.
„Spencer.” odzdravil som ho. „Ako sa má?” zamrmlal som a Spencer hneď vedel o kom hovorím.
„Je trochu nervózna.”
Vzdychol som a zaklonil som hlavu, pretože túto odpoveď som čakal. „Dobre.” Zobral som palicu, ktorá mi pomáhala chodiť. „Schovaj to prosím.” prikázal som mu. Nečakal som na odpoveď a vošiel som do domu.
Otvoril som dvere a vstúpil do vnútra. Chlad zmizol a privítalo ma teplo domova.
Predtým ako som mal šancu niečo povedať Kelsey otočila hlavou aby zistila kto to je, keď jej oči padli na mňa. Postavila sa a pribehla. „Myslela som si, že už nikdy neprídeš.” usmiala a okolo očí mala kruhy, ktoré mi hovorili, že bola niekoľko hodín v strese kým som bol preč. „Je ti zima? Si v poriadku? Bolí ťa niečo? Chceš niečo na pitie? Chceš ísť do postele? Si unavený?” jej otázky išli jedna za druhou myslím že sa medzi tým ani nenadýchla.
Potichu som sa zasmial, usmial som sa a zobral som jej malé ruky do mojich, keď jej hnedé oči pozerali na mňa. „Dáš mi trochu priestor?”
Začervenala sa a dala dole hlavu tak, že jej vlasy zakrývali jej červenajúcu tvár. „Prepáč.”
Ruky som dal pod jej bradu, zdvihol som jej hlavu a na nos som ju jemne pobozkal. „To je v poriadku.”
Začesala si vlasy za ucho a olízala si pery. „Vitaj doma.” jemne sa usmiala a jej oči žiarili šťastím.
„Ďakujem.” zašepkal som. Pustil som jej bradu a kráčal do obývačky. „Kde sú chalani?”
„Oh, uhm, pred chvíľou odišli.” krútila prstami a sledovala, ako nechápavo som na ňu pozrel.
Zdvihol som obočie a hlavu som v prekvapení naklonil nabok. „Prečo?”
„Povedali, že nás chcú nechať samých, pretože si práve prišiel z nemocnice a nechceli aby nás tu bolo tak veľa.” pokrčia ramenami a pozrela sa preč.
„Aha, tak preto odišli.” hravo som povedal a odkráčal som ku gauču, pomaly som si sadol. Bolesť mi prešla po tele a urobil som grimasu.
Kelsey vzdychla a pribehla ku mne. Zobrala ma za ruku a pomohla mi sadnúť si. „Toto nemôžeš robiť.” potriasla hlavou a prisadla si ku mne. „Ublížiš si.”
„Nemôžem si už viac ublížiť.” oprel som sa a oddychoval som. Zatvoril som oči a zhlboka som sa nadýchol. Otvoril som jedno oko a videl som ako si Kelsey hrýzla do pery. „Nemôžeš byť taká nervózna zlatko.” teraz som vzdychol ja. „Chvíľu to takto bude, ale za chvíľu to bude lepšie.”
„Ja viem, ja len - je hrozné, že ti nemôžem pomôcť.” pokrčila ramenami a slabo sa na mňa usmiala, aj keď som v jej očiach videl, že smútok neprešiel.
