Vopred sa ospravedlňujem ale chyby som neopravovala urobím to niekedy tento týždeň, dúfam, že sa nenahneváte.
Z pohľadu Justina
Zastonal som ako sa mi cez okná dostalo svetlo do očí a prebudilo ma zo spánku. Prehĺtol som napriek tomu ako som mal sucho v krku a začal som si trieť oči aby som sa trochu prebudil. Zasyčal som ako som cítil bolesť v hurdi, povzdychol som predtým ako moje oči relaxovali keď som zbadal spiacu Kelsey vedľa mojej postele.
Zamračil som sa keď som si všimol, že je schúlená do guličky na jednej z očividne nepohodlných kresiel s tenkou dekou, pod ktorou určite mrzla. Natiahol som sa, jemne som ju potriasol lebo som už nemohol vystáť aby takto ďalej spala.
"Miláčik." Zachripčal som pozorujúc ako sa trochu mykla a potom zažmurkala, jej oči sa stretli s mojimi a ona sa rýchlo postavila.
"Si v poriadku?" Zamrmlala ospalo, obzerajúc sa dookola aby zistila, čo sa mohlo stať. "niečo sa stalo? potrebuješ niečo?"
Nemohol som si pomôcť a usmial som sa nad tým ako mi vždy príjde na pomoc. "Nie, som v pohode miláčik ale chcem aby si niečo pre mňa urobila."
"A čo?" Opýtala sa a zmätene sa na mňa usmiala
"Chcem aby si išla domov a trochu si oddýchla predtým ako si tu na toto príliš zvykneš a budú ťa tu musieť ubytovať."
"Som v poriadku." Kelsey namietala a prevrátila očami.
"Bola si tu každú minútu každý deň. Asi žiješ len na tých somarinách, ktoré predávajúc v kaviarni a z kávy." Odsekol som. Nie je to pre ňu zdravé aby tu sedela 24 hodín 7 dní v týždni bez toho aby si v noci pospala alebo sa najedla normálneho jedla.
"To jedlo by som moc nenazvala somarinami, v skutočnosti to nie je až také zlé... keď si naň zvykneš." Kelsey bezstarostne pokrčila plecami, snažiac sa ma presvedčiť o opaku ale nič čo povie ma neprinúti zmeniť svoj názor.
"Aj tak to stále nie je jedlo. Musíš ísť trochu aj na vzduch a enhovorím o tom ako sa prejdeš do kúpeľne alebo ideš po sestričku. Potrebuješ ísť von, vidieť slnko, oblohu... to, že tu budeš zavretá ti nejako nepomôže k lepšiemu. Len to veci pre teba zhorší."
"Čerstvého vzduchu som už mala dosť." Kelsey len tak mávla rukou. "Carly ma zobrala na večeru pred pár dňami a tiež som raz išla domov." Protestovala a jej pery sa našpúlili.
"Raz." Zopakoval som. "O tom hovorím. Nemáš sa kvôli čomu obávať." Povzdychol som. "K čomu to bude dobré, že skolapsuješ keď ma prepustia?"
"Nechcem ťa opustiť... čo ak-"
"Nie," Naznačil som jej aby prestala rozprávať. "Už žiadne ďalšie čo-ak. Dostal som sa cez to najhoršie, okej? O mňa sa neboj. Ja som ten, ktorý je teraz v poriadku. Ale nie som si celkom istý čo bude s tebou za pá dní ak budeš v tomto pokračovať." Olízal som si pery, zhlboka som sa nadýchol. "Nechcem aby sme sa teraz hádali. Len urob to čo som povedal, fajn?"
"Ležíš na chrbte a stále si vieš nájsť spôsob ako mi kontrolovať život." Kelsey sa zasmiala ako si odkrížila nohy a postavila sa.
Zachichotal som sa a uškrnul som sa na ňu. "Choď domov a trochu si pospi. Búdem sa cítim oveľa lepšie keď budem vedieť, že oddychuješ."
Kelsey si spojila pery, trochu sa zamyslela a pokrčila plecami. "Fajn." Povzdychla, zohla sa a sladko ma pobozkala na pery. "Ale neskôr sa vrátim." Ukázala na mňa prstom.
Poštipol som ju na bok a tľapol som ju po zadku. "Neviem sa dočkať."
Pokrčila na mňa obočie, trafila ma po ruke predtým ako sa otočila aby si zobrala bundu a obliekla si ju.
