Strom snov

57. kapitola

Cara

"Povedal som aby si ma nechala na pokoji!" skríkol Kevin keď som s ním zas skúšala hovoriť. Odháňal vlastne každého. Nevidela som ho tak zničeného od kedy stratil Isabell. Je mi hrozne keď ho tak vidím. Chápem čím si prechádza. Zažila som to isté.

Hanna sa stratila pred piatimi dňami. Vtedy keď mal Kevin nočnú hliadku. Videla som ho zrútiť sa. Celý ten deň sme ju hľadali v lese. Potom sme museli vyraziť aj bez Hanny, aj keď nikto nechápe prečo. Bez spojky strom nenájdeme, asi len čakáme, že sa niekde objaví. 

Ja som už zvyknutá na to, že strom nenájdeme. Starosti mám skôr o Kevina, toto si nezaslúži. Po tom čo prežil si zaslúži byť šťastný. Ostatní sú tiež ako bez duše. Zmizla nám motivácia.

"Pozri Kevin. Tím že ma budeš odháňať si nejak nepomôžeš, tiež ti to ani nevráti Hannu." vyprskla som, ale hneď ako som to povedala vedela som, že tie slová som použiť nemala. Jeho pohľad bol viac ako tisíc slov. Poznala som ho natoľko dobre, že som vedela čo si myslí. 

Popravde si to dávam za vinu. Keby som nebola taká blbá, nič by sa nestalo. Správam sa akoby mi bolo všetko jedno odkedy nemám Alana, nemá ma kto podržať. Cítim sa sama. Niekedy si dokonca prajem aby ma na výprave niečo zabilo, možno by to bolo lepšie.

Naviac ma celý čas žerie ako sa o mňa musí otec báť. Len tak som zmizla, viem aký to je pocit. Kiežby som mu mohla nejak povedať, že som v poriadku. 

Kevin ma obišiel. Po raňajkách sme hneď vyrazili. Prišlo mi však, že sa vlečieme oveľa pomalšie. Ja som nemala silu na nič. Cítila som akoby som mala nohy z olova. 

Spomenula som si na čas keď som bola naozaj šťastná. Mala som Alana, Kevin mal Isabell. Moja najlepšia priateľka Chloe ma vo všetkom podporovala. Je to preč. A už nikdy to nebude rovnaké.

"Cara!" vykríkol Kevin a zvalil ma na zem. O sekundu na to pri nás vybuchol granát. Srdce mi začalo búchať. 

"Každý zastaňte. Je to mínové pole." povedal Kevin. Kevin ako jediný z našej skupiny chodil na kurz výbušnín. A práve mi zachránil život. Okolo nás bola len suchá krátka tráva. Boli sme na čistine.

"Musíme sa odtiaľto dostať. Pri stromoch už bude bezpečne." 

"Ako sa ta dostaneme?" opýtala som sa. 

"Vidíte tie hrbole v zemi? Tam sú hlavné bomby. Skúsime ich obísť a pri tom nerozbiť žiadne menšie." zobral si do ruky kamene Kevin. Dobre som vedela, že keď pôjde prvý a narazíme na bombu bude po ňom. Ale on to vníma inak, je pešiak. Vždy som nenávidela naše postavenia.

Všetci sme šli tesne za Kevinom. Po každom kroku pred seba hádzal kamienok. Tak sme sa dostali cez polovicu čistinky. Už som si myslela, že to máme za sebou. Kevinovi sa minuli kamene. Prišiel k lesu a vydýchol si.

Nasledovala som ho, už sme v bezpečí. teda ako sa to vezme, aspoň z nás nie je prach. Postupne prišla Sienna, Denis aj Kail. 

"Nie!" počula som zvresknúť Kail. Keď som sa obrátila videla som že Lauren stúpil rovno na ten veľký hrboľ. Do vzduchu vystrelil oheň. Mína vybuchla a všetkých odhodila na zem. 

Na chvíľu všetko stíchlo. V ušiach mi hučalo a videla som rozmazane. Pozviechala som sa zo zeme, bolela ma ruka na ktorú som dopadla. Vo vzduchu sa ešte vznášal smrad z výbuchu a prach. Naokolo to vyzeralo hrozne. 

Kým mi došlo čo sa stalo Kail začala kričať. Denis ju musel držať. Lauren. Zomrel. Slzy sa mi začali tlačiť do očí. Skoro som sa zas zrútila na zem. Kevin ma zachytil a objal.

Plakala som mu na rameno ako mnohokrát pred tým. Lauren bol ako môj starší brat. Nemohla som uveriť že je preč. Snažila som sa potlačiť moje vzlyky. Sienna len bez slova pozerala. Kail bola zničená. Dobre som vedela, že je do Laurena zaľúbená. Tiež som dobre vedela, aké je to stratiť niekoho koho milujete. Všetci sme to vedeli.

"No tak, musíme ísť. Vrátiš ho." povedal jej Denis. 

"Nie. Hanna je preč. Je to stratené." plakala Kail. Cítila som ako Kevin zamrzol pri jej mene.

"Mohla som ho zachrániť. Stihla by som to. Nebola som dosť rýchla." vyčítala si Kail.

"Nie je to tvoja chyba." povedala som a objala ju. Bolo mi jej strašne ľúto. A pomáhalo mi zameriavať sa na iných aby som nemusela myslieť na svoje pocity.

O niekoľko hodín neskôr sme sa vliekli ešte pomalšie. Myslím, že na dnes sme mali dosť. Rozhodli sme sa dať si prestávku na obed. Aj keď sme nemali chuť na jedlo. Radšej som sa šla prejsť do lesa. Ako vždy keď sme niekoho stratili, upokojovala som sa tím, že ho vrátime. Ale teraz? Určite strom nenájdeme. Mali sme sa vrátiť hneď ako sa Hanna stratila. Lauren by ešte žil. Spojky prinášajú len smolu. Mala som chuť rozbíjať veci. Stále keď som naštvaná neviem ovládať svoju schopnosť. Keď ju potrebujem, zas mi to nejde. Teraz sa začalo dvíhať drevo a kamene zo zeme. A hrozilo že vytrhnem strom. Radšej som sa upokojila.

Zrazu som niečo začula. O pár metrov ďalej boli husté stromy. Podišla som ta. Držala som v ruke dýku a približovala sa keď zrazu spoza stromu vyžiel otec. Za ním boli Simon, Trevis aj Anna.

"Cara." vydýchol a objal ma. Uľavilo sa mi keď som ho znova uvidela.

"Vedel som že si v poriadku." usmial sa. Chvíľu mi dochádzalo, že ich fakt vidím. Už som sa skoro zmierila s faktom že sa neuvidíme. Zavolala som ostatných. Všetci sa s nimi radostne zvítali. Po chvíli si ma otec zobral na bok.

"Kde je Sheina,Lauren a Hannou?" zamračil sa.

"Sheina s Laurenom zomreli, Hanna sa pred pár dňami stratila." vzdychla som si. Sledovala som jeho znepokojený pohľad.

"To je veľmi zlé. Bez Hanny nenájdeme strom. Bez Sheiny a Laurena máme menšiu šancu na prežitie."

"Bože otec. To je jediné čo ťa zaujíma? Tá hlúpa výprava? Všetci tu sme ľudia, ale ty sa správaš akoby sme boli len nejaké veci ktoré potrebuješ k pokladu." vyprskla som.

"Nie Cara, ale na moment kedy nájdeme strom čakáme celý život. Chceš ešte vidieť mamu, nie?" zopakoval mi slová ktoré mi hučal do hlavy celý môj život. Mamu som ani nepoznala, celé mi to príde ako veľký vtip. Otec je pomýlený, vôbec to nechápe. Správa sa ako Cornetuovej sluha.

Vzdychla som si a obišla ho. Videla som že sa každému -okrem Kevina- zdvihla nálada. Boli sme zas pokope, skoro. Vybrali sme sa smerom k pralesu ktorý je už len deň cesty vzdialený. 

Museli sme ísť zas pešo, keďže autu sa minul benzín. Aj tak by sme sa do neho nezmestili. Šla som pred otcom a Denisom, ktorý si vymieňali historky. Potom som započula niečo znepokojivé.

"Ak nenájdeme iné riešenie, pri pralese sa budeme musieť zas vzdať. Bez spojky nenájdeme strom, Hanna vie že sa tam máme stretnúť. Ak tam ale nebude, budeme musieť výpravu skúsiť zas o rok." Osobne som čakala že sa to stane. Ale bála som sa o Kevina. Mala by som mu to povedať? Nie, len by som to zhoršila.

Zrazu som sa cítila ešte viac nanič ako obvykle. Aj keď bývam často sklamaná a som na to zvyknutá. Prekliala som sa za tú myšlienku. Ale zrazu som si priala aby sa Hanna vrátila. Síce ju neznášam, ale ak nie kvôli Kevinovi, tak kvôli ostatným.