Strom snov

18.kapitola

Ráno prebehlo nezvyčajne rýchlo. S Kevinom som neprehodila ani slovo a na raňajkách si odsadla. Nie som z ľudí čo sa problémom vždy radi postavia čelom. Považujem Kevina za problém? Zrejme áno. Teraz mu musím dokázať že viem byť silná. Prečo stále musím niečo dokazovať?

Keď som vošla do budovy tréning bol už v plnom prúde. Trevis sa na mňa usmial, dnes mám cvičiť sebaobranu už so zbraňami.

"Pre istotu si to prejdeme ešte raz." Začal mi niečo rozprávať, mala som ho počúvať ale moju pozornosť mal Kevin. Pomáhal Care sadnúť si na žinienku. Tá sa usmiala a pozorovala ako cvičí.

Prebudil ma nôž letiaci k mojej hlave. Rýchlo som sa uhla a nôž ma tesne minul. Neveriacky som sa zahľadela na Trevisa.

"Musíš sa sústrediť, na výprave ťa môžu zabiť aj vďaka chvíľke nepozornosti." obvinil ma. To neznamená že po mne máš hodiť nôž pomyslela som si.

"Tak prečo nejdeš na výpravu ty keď si taký šikovný." odvrkla som.

"To nejde, každý člen má nejaký dar, je vybratý pretože je výnimočný." povedal vážne.

"To je hlúpe, každý človek je výnimočný." povedala som. Trevisovi trhlo kútikom úst.

"Si vážne zvláštna Hanna, to myslím v dobrom." povedal. Nevedela som čo na to povedať a tak sme začali trénovať.

Z budovy tréningu som si odniesla len pár modrín a škrabancov, ale Trevis povedal, že sa mám viac snažiť. Bude to potrebovať tréning, musím sa prestať zamýšľať nad...hlúposťami.

Na obede rozhlas ohlásil: "Blíži sa každoročný ples organizácie, koná sa v piatok večer, zožente si partnerov. Po obede je porada v miestnosti 10."

Zamyslene som zapichla vidličku do jedla. Takže ples? Príde mi to dosť hlúpe. Ale asi ľudia tu, chcú myslieť aj na niečo iné ako na sklamanie. Zrejme by som to mala urobiť aj ja.

"Hanna, rýchlo poď!" prišla po mňa Kail.

"Prečo? Čo sa stalo?"

"To dievča. Prebralo sa." rýchlo som ju nasledovala do nemocničnej časti. Pri jej posteli už stál Denis. Obďaleč vysvetľovala Sheina riaditeľke Cornuteovej stav dievčaťa.

"Kde to som?" opýtala sa.

"Všetko sa dozvieš, ale ako si sa sem dostala?" opýtal sa Denis.

"Ja... nespomínam si." dotkla sa svojho čela a nahmatala už vyliečenú ranu na hlave.

"A tvoje meno?"

"Volám sa Sienna." povedala a svoje orieškové oči uprela na mňa.

"Teba poznám." vyhŕkla. Každý v miestnosti sa na mňa spýtavo pozrel. Ja som bola zmetená. Je možné, že by som Siennu poznala a zabudla na to?

"Bola som v nemocnici s tvojou mamou." upresnila. Preblesla mi spomienka. Malé blonďavé dievča v rohu izby, vždy mala ustráchaný výraz a Liv sa s ňou chvíľu kamarátila.

"Máš tu aj sestru?" opýtala sa.

"Ehm... nie." dostala som zo seba, akoby som sa bránila prívalu myšlienok z minulosti. Omráčene som odišla z miestnosti. Kail na mňa zmätene pozrela a vybrala sa za mnou.

"Si v pohode? Poznáš ju?"

"Vlastne ani nie. Necháš ma chvíľu?..."

Kail ticho prikývla a pobrala sa preč. Keď som prechádzala okolo haly k výťahu všimla som si vozík pri dverách. Zastala som a otočila sa. Na vozíku boli listy. Obzrela som sa či nieje nikto na blízku a pribehla k vozíku. Listov nebolo veľa, začala som sa v nich hrabať. Čo keď mi pani Harperová ani neodpísala. Možno môj list ani nedostala. Hľadala som ďalej. Chcela som ho nájsť.

Vyrušil ma pohyb vzduchu na ľavo odo mňa. Zapozerala som sa tím smerom no o chvíľu sa zas hrabala v listoch. Vtom som na bielej obálke zbadala úhľadným písmom napísané moje meno.

V momente ako mi na plece pristála niečia ruka som sa strhla. Kevin tu musel byť celý čas. Blbá schopnosť, aj ja mám niekedy chuť zmiznúť. Napríklad teraz, zobrala som list a zamierila k výťahu.

"Hanna počkaj!" zakričal za mnou.

Nezastavovala som.

"Musíme sa porozprávať." šiel za mnou a ja som len chcela rýchlo zmiznúť.

"Nemáme sa o čom rozprávať." povedala som.

Dvere sa zatvárali a my sme na seba upierali bolestné pohľady. Rýchlo som zahnala slzy.

V izbe som roztrhala obálku. List som držala v roztrasených rukách.

____________________________

Čaute :) kapitola je trochu kratšia, prepáčte. čo myslíte čo bude v tom liste? Už asi nemám čo dodať :)