Strom snov

12.kapitola

Nechápem tomu, je to nejaká skúška? Vybrala som sa rýchlo cez kopec, ale stále som sa zmätene obzerala za seba. Keď som pred sebou zbadala baterku, nemohla som uveriť že to mohlo byť také ľahké. Teda, nebolo to ľahké, ale čakala som viac.

Keď som sa pohla bližšie, začula som strašný rykot. Takže to nebude také ľahké. V jaskyni žijú medvede. Znie to ako medveď. Ale mohol by nám ublížiť. Čo si to nahováram, nezáleží im či si ublížime. Záleží im len na tom, aby objavili strom. Zaujímalo by ma čo by robili keby ma zabil. Musia ho odstrániť, nemáme skutočné zbrane!

Rozhodla som sa vyliezť na horu v ktorej je jaskyňa. Keď sa natiahnem, možno dosiahnem na baterku. Nerada som sa priblížila k jaskyni. Čo ak to nie je medveď? Čo ak je to mutant? Čo ak ma zabije ako poslednú spojku? Pokrútila som hlavou, teraz sa nesmiem vzdať. Urobím to pre seba a pre to, aby ma všetci nepovažovali za slabocha.

Začala som sa triasť. Hora bola strmejšia ako som si myslela. Dostala som sa na úroveň stropu jaskyne. Baterka bola v strede. Nedotiahnem na ňu. Keby som išla z hora určite by som spadla. Natiahla som sa za baterkou. Nedotiahla som na ňu ani koncami prstov. Z vnútra jaskyne sa ozval rev. Rýchlo som sa odtiahla. Napadá ma len jedna možnosť. Neviem či je bezpečnejšia ako ísť rovno k vchodu do jaskyne. Pevne som pritlačila nohy k hore. Pištoľ som si dala na plece. Jednu ruku som položil na zem a nadýchla sa. Je čas skočiť.

Odrazila som sa, druhu ruku som natiahla po baterku. Pevne som ju chytila a spadla s ňou na vchod do jaskyne. Bolo to vyššie ako som čakala. Spadla som na plece, ktoré ma teraz bolí. Teraz sa musím odtiaľto rýchlo dostať. Srdce mi bilo rýchlo ako ešte nikdy. Nemali by všetko zastaviť keď už mám baterku? Zrejme si chcú dopriať zábavu, ale nevravel Kevin, že spojku musia chrániť? Asi chcú vedieť ako reagujem. Ale aj za cenu môjho života?!

Po ďalšom rykote som rozoznala siluetu obrovského medveďa. Pokúsila som sa vstať, ale bola som zadýchaná, telo mi oťaželo a plece ma brzdilo. Po tom páde mi chýbala sila. Medveď s hrmotom hodil labu smerom ku mne, tesne som sa stihla prevrátiť na bok. Bože! Naozaj zo mňa chcú urobiť fašírku!

Rukami a nohami som sa snažila plaziť von. Obrovský medveď sa priblížiť. Jeho zuby sa chystali roztrhnúť ma. Posledná snaha o útek dopadla tak, že ma pritlačil k stene.

Rýchlo som zobrala pištoľ. Bolo mi jasné, že mu farbou neublížim. A tak som aspoň zozbierala posledné sily a udrela som ho pištoľou po hlave. Docielila som iba to, že sa rozčúlil. Veľkou labou ma pritláčal ku stene. Bola som bezmocná.

Zavrela som oči pripravená na to že ma zabije. Popravde, nebola som pripravená, ale nemohla som nič robiť. Nemohla som nič urobiť. Cítila som jeho dych na tvári a potom už len počula zúrivé zakňučanie a hluk. Padla som na zem z troch metrov. Našťastie nie na plece čo predtým. Keď som otvorila oči, Kevin ma dvíhal zo zeme.

Zmätene som sa na neho pozrela. Medveď ležal na zemi s palicou v srdci. Nemohla som tomu uveriť. Neviem či skôr tomu že mi Kevin zachránil život, alebo tomu že ma skoro nechali zomrieť. Možno vedeli že príde. Ešte som sa triasla. Podlomili sa mi nohy a on ma zachytil. Neviem či to mám z tej námahy alebo šoku. Kevin ma vyniesol von dverami v stene, ktoré boli maskované veľkým stromom. Baterku som ešte stále kŕčovito zvierala v ruke.

V malej miestnosti mi dal napiť z pohára s vodou. „Vyhrala si. Gratulujem." Odfrkla som. „Skoro som zomrela!" protestovala som. Zase sa na mne smial. Zamračila som sa.

„Ten medveď, bol na baterky." Smial sa na mojom výraze. Tak ma to naštvalo že som po ňom šmarila pohár. Nanešťastie sa uhol.

„Čože?!" zvrieskla som.

„Novým to nehovoria, aby vedeli ako by sa chovali na výprave." Moja frustrácia sa nedala opísať a tak som sa radšej opýtala niečo iné.

„A..a ako to že si zmizol?"

„Chcela si ma postreliť." Uškrnul sa. Nenávidím ho! Kontroluj sa. Ukázal na svoj bieli náramok, ktorý mal každý účastník výpravy okrem mňa.

„Dnes ho dostaneš tiež. Všetci nováčikovia ktorí prejdú cez zviera s baterkami sú akoby prijatý. Keby si neprešla do jaskyne, poslali by ho za tebou." Stále som nechápala ako to že zmizol. Zrejme aj on na mňa strelil. Keď to robí jeho náramok, je nefér že taký nemám.

Umyla som si zaschýnajúcu krv spod nosa. Ani som sa na Kevina nepozrela, keď som vychádzala von. No za dverami ma čakalo prekvapenie. Boli tam všetci a každý kričal, gratuloval mi skôr k „akoby" prijatiu ako ku získaniu baterky. Zrejme to brali len ako hru, aby vyskúšali nového. Potľapkávali ma po pleciach. Niekto ma aj objal.

Ja si nemyslím, že som vyhrala pretože keby Kevin neprišiel, ten medveď na „baterky" by ma dostal. Oni si asi myslia, že stačilo získať baterku. Nestíhala som sledovať kto je kto. Dotyky mi neboli príjemné. Ale správali sa akoby sme boli teraz rodina. A to bolo milé. Oni predsa nie sú tí zlí. Aspoň podľa Kevina je zlá Cornuteová a jej spolupracovníci. Snažila som sa na nich usmievať aj keď by som najradšej spala.

Večeru mi nepriniesli do izby, ale oddýchla som si, ale večer sme mali ísť do haly. Neviem na čo, mám sa prezliecť? Otvorila som skriňu. Vpredu sa rysoval úzky biely top bez rukávov so zlatou krajkou a čierne nohavice. Mám podozrenie, že tá skriňa má vzadu nejaký mechanizmus, ktorí mi podľa potreby dáva šaty. Nevravel Kevin že dnes dostanem náramok a som priata? Obliekla som sa, a rozpustila si vlasy. Oblečenie mi padlo ako uliate.

Už som celkom hladná. Dúfam, že keď mi dajú náramok, nebudú z toho robiť vedu. Nerada som stredobodom pozornosti.