Strom snov

17.kapitola

Rýchlym krokom som prešla k dverám a otvorila ich. Prekvapenie bolo väčšie ako zdesenie. Denisovi sa podlamovali kolená pod ťarchou tela dievčaťa. Z hlavy jej vytekala krv ktorá stekala po jej špinavom oblečení. Mala dlhé plavé vlasy, bola štíhlej postavy a asi v mojom veku. Čo sa jej asi stalo? Kail ju bleskovo podoprela z druhej strany a spolu s Denisom ju niesli dovnútra.

"Prechádzal som sa v lese... keď som narazil na ňu, blúdila, potkýnala sa a keď ma zbadala zložila sa na zem. Všade je krv." vysvetľoval zadýchane Denis.

Okamžite sme sa vrátili do ošetrovne. Najprv Cara potom to dievča, dúfam, že jej Sheina pomôže. Kevin sa okamžite postavil zo stoličky. Cara ešte spala.

"Čo sa stalo?" pomohol ju položiť na postel.

"Idem zavolať Sheinu." povedala Kail a vyparila sa. Denis v krátkosti vysvetľoval Kevinovi čo sa stalo. Dievča mi niekoho pripomínalo, neviem koho. Obzerala som si ju.

Do miestnosti vošla Cornuteová, prebehol mi mráz po chrbte, stále myslím na to ako využívajú pešiakov. Ako nejakú návnadu. Jedným z nich je Kevin. Doteraz som nemyslela na to čo by sa u mohlo stať. Cara skončila na lôžku len pri skúšobnej hre. Na výprave sa nemusí podariť pomôcť každému. Rýchlo som zahnala zlé myšlienky.

Cornuteová zrejme už počula čo sa stalo. Podišla k dievčaťu.

"Čo s ňou urobíme?" opýtal sa Denis, ktorý si ju tiež prezeral. Kail vbehla do miestnosti a za ňou sa náhlila Sheina.

"Páni, dnes už dvakrát?" spýtala sa keď uvidela tú krv. Čo sa jej asi stalo? pomyslela som si.

"Musíme počkať." vyhlásila Cornuteová. "Choďte preč a nechajte Sheinu robiť si svoju prácu." vyhnala nás.

Každý sa niekde pobral a ja som zas osamela s Kevinom. Pozeral sa na svoje topánky, ja som mu hľadela do tváre. Keď sa na mňa pozrel sklopila som zrak ja. Keď sme vystúpili z výťahu, vedela som že nemá dobrú náladu. Vedela som, že mi teraz asi nemá čo povedať, ale aj tak som zastavila pred jeho izbou. Zmätene na mňa pozrel. Hneď som rozmýšľala prečo som zastala a čo mám povedať.

"Hm, nepotrebuješ s niečím pomôcť?" vytrieskla som. Premeral si ma. Aj keď vyzeral smutne, nemohla som nevidieť nebadaný úškrn na jeho tvári. Bolo to hlúpe, vlastne sa mi vysmieval. Keby aj mal niečo, určíte by si poradil sám.

Pokrútila som hlavu a otočila sa, že odídem, keď ma chytil za zápästie. Pozrela som sa do jeho modrých očí. Mali síce tmavý odtieň, ale žiarili v nich iskričky.

"Chceš ísť ďalej?" opýtal sa. Chvíľu som si ho premeriavala. S povzdychom som vošla do jeho izby. Za ten čas čo tu bol si ju stihol pekne osvojiť.

"Ako dlho si tu?" opýtala som sa.

"Tri roky." odvetil.

Pozrela som na neho. Bolo mi ľúto ľudí tu. Hľadajú strom, no dosiaľ bezvýsledne. Teraz som jednou z nich. Čo ak to vzdám, nechajú ma ísť? Keby to tak bolo už tu asi veľa ľudí nieje. Z úvah ma vyruší Kevinov hlas: "Nad čím rozmýšľaš?"

"Nad ničím." pokrútila som hlavou. V tú chvíľu som mu nechcela vysvetľovať nič, chcela som počúvať jeho. Sadli sme si na posteľ. Rozmýšľala som, že sa ho opýtam na Caru. To bol zrejme hlúpy nápad. Určite o nej hovoriť nechcel.

"Čo tvoja rodina?" opýtala som sa.

"Moji rodičia zomreli, ale mám brata...mal som, ale..." niečo ho prerušilo. Zrazu sa pozrel inde. Akoby ho niečo zastavilo.

"Ale čo?..." prerušil ma jeho pohľad, pozeral do prázdna. Ale ja som pozrela tým smerom tiež. Za skriňou bolo niečo, vykúkalo to. Podišla som ku skrini. Chytila som tú vec a vytiahla ju spoza skrine. Bola pod vrstvou prachu, určite ju nikto dlho nevybral, ale ja som ju spoznala. Túto vec vlastnil aj môj dedko, skôr ako umrel. Ale spomienka ako ma na ňu učil hrať mi vytvorila úsmev na tvári. Bola som veľmi malá a nebola si vedomá problémov.

"Hraješ na gitaru?" opýtala som sa prekvapene Kevina. Jeho pohľad ma len zdesene pozoroval, akoby sa bál... Neodpovedal a ja som z gitary sfúkla prach. Zrejme na nej nehral veľmi dlho.

"Zahral by si mi niečo?" opýtala som sa opatrne. Pravda bola, že to ja som túžila si na tej gitare zahrať. Ale nebola som si istá či si niečo pamätám. Mohol by mi to ukázať.

Kevin len zaťal ruku v päsť. "Mala by si odísť..." povedal a videla som ako sa snažil ovládať svoj hlas. Nerozumela som tomu.

"Kevin, stalo sa niečo?" pomaly som položila gitaru na jeho posteľ.

"Áno, stalo sa veľa vecí! A ešte sem prídeš ty a prinesieš len smolu! Nepleť sa do vecí do ktorých nemáš, len pre to, že ťa tu potrebujeme. Na výpravu ideš určite, ale ostatný... musia sa snažiť aby sa tam dostali aj za cenu vlastného života, aby niekoho zachránili! Nemôžu ani len odísť a žiť vlastný život! Život nieje len rozprávka tak sa konečne zobuď!" kričal.

Jeho slová sa ma najprv dotkli. Až by som povedala, že mi ublížili. Nechápala som, prečo zrazu vybuchol. Menšia časť môjho ja chcela zistiť, čo sa stalo. Chápať ho. Ale tá väčšia sebecká časť mu chcela vrátiť to ako sa zachoval. Hnev u mňa najskôr vždy zvíťazí aj preto sa občas neznášam.

"Už hovoríš presne ako Cara, možno pre toto tvoje chovanie vám to dlho nevydržalo." škaredo som na neho zazrela. Keď som odchádzala z izby štuchla som do neho ramenom.

Potom som počula ako volá moje meno, ale to som už utiekla do izby a zabuchla dvere. Roztriasla som sa, nemal právo na mňa kričať. Ak si pamätám nič som mu neurobila. V duchu som si neustále premietala jeho slová, a do očí sa mi nevoľky tlačili slzy. Ničilo ma že ich neviem zahnať.

Ale čo keď Kevin už proste nevedel uniesť ťarchu ktorú niesol a zosypalo sa to práve na mňa? No potom som si spomenula ako som z rozhorčenia vyhŕkla tie slová o Care. Vždy nepremyslene ublížim slovom len pre to, že mu to chcem vrátiť. Nenávidím moje detinské ja. A moju hrdosť, ktorá mi zakazuje Kevinovi odpustiť či sa na neho vôbec pozrieť. Hlavu som položila na kolená ktoré som si pritláčala k hrudi. Potichu som vzlykala na dlážke.

_______________________

Ahojte :) Musím priznať, že dokončiť túto kapitolu mi robilo problém. Dokonca som to skoro vzdala keď mi prišiel nápad a ja som sa pustila do písania. Nehnevajte sa, že ste museli dlho čakať. A chcem vás pekne poprosiť-kto číta môj príbeh všetci dajte hviezdičku na boku, že mám istotu, že Strom snov niekto číta. :) budem veľmi vďačná. Ak by niekto chcel, trochu som prepísala 1. kapitolu, môžete mrknúť. Ešte chcem poznamenať, že by som chcela vložiť do organizácie každoročný ples. Čo na to poviete? :) čakám komenty -Kate