Strom snov

58. kapitola

Hanna

Chcem ísť domov. Pomyslela som si. Až o chvíľu som si uvedomila, že už neviem kde to je. Myslela som na to, čo asi robia moji priatelia. Dúfam, že sú v poriadku. Chýbajú mi, cítim sa sama. K pralesu sa blížime. S členmi druhej organizácie sa moc nebavím. Chloe ma zrejme neznáša. Darren s Marcom ma ignorujú. Jediný kto sa so mnou rozpráva je Linden. Ale v poslednom čase sa pri ňom cítim divne. Neviem určiť prečo. 

Došlo mi že som nešťastná. Keď sa s mojou organizáciou nestretnem pri pralese, ujdem a pokúsim sa vrátiť naspäť. Alebo by som šla sama nájsť strom? Určite by som neprežila. Už kráčame asi hodinu. Som rada že som si na chôdzu zvykla. Prvé dni výpravy som nemyslela na nič iné ako na to, že ma bola nohy.

Prišli sme k miestu, kde sa cesty rozpoľovali. Uvidela som ta skupinu ľudí, možno sedem. Spoznala som len jednu tvár. 

"Ray?!" zbledla som. Človek čo nás zradil stál predo mnou. Bol tu. So zvyškom druhej organizácie. Pozrel na mňa, zdalo sa, že chce niečo povedať. Ostatní sa začali radostne zvítavať. Najradšej by som zmizla.

 Vtedy ma začala bolieť hlava. Zahmlil sa mi zrak. Počkať, to nebol zrak. Prostredie bolo plné hmly.

"Čo sa deje?"  opýtala som sa. Bolesť hlavy sa stupňovala. V opare som zahliadla Lindena. Tiež vyzeral zmätene.

"Nedýchajte to." rozkašľal sa Linden. Zadržala som dych. Tí ktorý to neurobili začínali kašľať. Zaregistrovala som, že niekto spadol na zem. Už sa nehýbal.

Snažila som sa dostať preč. Ale zrazu som videla dvojito. Točilo sa mi v hlave a potrebovala som kyslík. Posledné sily som použila na kroky smerom od hmly. Videla som pár kríkov. Keď som to už nevydržala a nadýchla sa zahmlilo sa mi pred očami. Skôr ako som začala kašlať som sa zrútila k zemi.

"Vstávaj. Hanna! Vstávaj, nájdu nás. Hanna, nemáme veľa času." Cítila som sa akoby som mala migrénu. Musela som žmurkať aby som zaostrila pohľad na Lindena. Pomaly som sa posadila, stále mi nebolo dobre.

"Čo sa stalo?" zamračila som sa.

"Rýchlo!" prišla k nám Chloe. Linden mi pomohol postaviť sa. Vyrazili sme do lesa. Stále som bola trochu mimo. Spomenula som si na tú hmlu.

Nevedela som kam ideme, ešte sa mi točila hlava. Nevnímala som ani čas. Spozornela som až keď sme zastali v nejakej jaskyni. 

"Kde sú ostatní?" opýtala som sa.

"Niekto na nás zaútočil tou hmlou. Zobrali všetkých okrem nás. Asi nemali čas a nenašli nás v kríkoch." vysvetlil Linden. Chloe pozerala na stenu jaskyne. Skrývali sme sa tam večnosť. 

"Pôjdem sa pozrieť po nejakom jedle." postavila sa Chloe.

"Idem s tebou." zamrmlal Linden. Ešte sa otočil aby sa uistil, že som tam.

Hneď ako odišli som si skryla tvár do dlaní. Tá hmla na mňa asi zle zapôsobila. Alebo je to všetkým čo sa deje?

Slzy mi tiekli po tvári. A po dlhej dobe som sa tomu nebránila. Už som nevládala. Zavrela som oči. Premýšľala som nad všetkým čo som kedy pokazila. Ani neviem ako dlho som tam plakala na zemi. Ale jednoducho som to musela dostať von.

"Hanna?" ozvalo sa mi za chrbtom. Zľakla som sa. Vedela som kto to je, ale neotočila som sa. 

"Si v poriadku?" kľakol si ku mne Linden keď zbadal, že som plakala. Pokrútila som hlavou a pochytil ma ďalší zával sĺz. Oprela som sa o jeho rameno. Objal ma a ja som plakala. Cítila som sa tak slabá, ale v tej chvíli mi na tom nezáležalo. 

"Hej, bude to dobré." povedal a pozrel sa mi do očí. Utrel mi slzu stekajúcu po líci. Na chvíľu som nemohla myslieť na nič len na jeho oči. Prepaľovali ma a ja som nemala silu na nič.

Skôr ako som sa stihla spamätať, pritisol svoje pery na moje. Hneď ako mi došlo čo sa deje som ho odsotila. Rukou som si zakryla ústa a vystrašene na neho pozrela.

"Ehm... prepáč, nemal som." vravel.

"Toto sa nikdy nestalo." prehovorila som pevným hlasom. Po chvíli pomaly prikývol. O chvíľu prišla Chloe s ruksakom plným jedla.

Zrazu som mala ešte väčšiu chuť sa zrútiť. Nenávidím sa. Snažila som sa upokojiť. Boli sme obaja rozrušený. Proste sa to stalo, už nikdy o tom nebudeme hovoriť. Nič som necítila. Však?

Naštvane som buchla päsťou o zem. Mala som chuť zas plakať, ale zmohla som sa len na tupé zízanie do prázdna. Čo som to urobila? Toto predsa nie je moja chyba. Tak prečo cítim ešte väčšiu vinu ako pri Trevisovi? S Lindenom predsa nechcem nič mať. 

Vlastne mi pomohol uvedomiť si realitu. Nikdy som sa pri nikom necítila tak ako pri Kevinovi. On je ten koho milujem. To že som zmätená je výpravou. Musím nájsť Kevina a povedať mu ako veľmi mi na ňom záleží. Lebo mal pravdu. Zajtra tu jeden z nás nemusí byť. 

Vedela som že  na neho pri pralese budem čakať aj celý môj život keď budem musieť. 

____________________________

Viem čo si hovoríte. Mne asi preskočilo. Ja si to myslím tiež. Čo som to dopekla vymyslela? Určite mi dajte vedieť do komentu či ste niekto team #Linna :D Ja fakt neviem prečo to zamotávam. Ach jaj. Zdá sa mi že sa to mení na nejakú telenovelu, radšej niekoho zabijem. Táto kapitola je dosť krátka a nič moc, ale je posledná pred tým ako sa stretnú. Príde mi že už to je dosť depresívne :D Ale mám pripravené ešte nejaké nápady a už sa pomaly blížime ku koncu. Vidíme sa pri ďalšej časti. :D -Kate