Strom snov

2.kapitola

„Hanna!" zakričala na mňa stará suseda keď som išla roznášať noviny.
„Niekto u nás odložil vašu poštu." Zachmúrila sa, akoby to bola moja chyba. Nie je veľmi priateľská. Keby vedľa mňa žili dve neplnoleté siroty, trochu by som na nich dohliadla.

„Ďakujem." Zamrmlala som a zobrala si obálku. Doma som ju odbalila, bol tam list:

Milá Hanna Rosenová

Som dlhoročná priateľka Vašich rodičov a pracujem v nemocnici. Je mi ľúto čo sa Vám a Lívii stalo. A prajem úprimnú sústrasť. Tento list Vám posielam z dvoch dôvodov.
Tvoja mama si u mňa pred rokmi uložila náhrdelník s tým, že raz ho dá svojim dcéram. Dostala ho od Vášho otca, tak Vám ho posielam. Tá druhá vec je ohľadom Liv. Vaša mama sa mi s ňou raz prišla ukázať do nemocnice. Zistila som, že trpí vážnou chorobou a poruchou, je mi to veľmi ľúto ale mali by ste to vedieť. Keď pocíti veľký šok alebo rýchlu zmenu emócií, môže sa zblázniť. Vtedy nevie čo robí a môže si dokonca siahnuť na život. Preto pevne dúfam, že nevie o smrti Vašich rodičov, to by ju položilo. Preto tento list dobre schovajte. Pre váš smutný osud som sa rozhodla poslať nejaké peniaze, dúfam, že pomôžu.

S úprimným pozdravom Slečna Harperová 

Ale nie! To hádam nie je možné! No, veď to možno ani nie je pravda. Ale čo ak je?! Vytiahla som z obálky striebornú retiazku, na jej konci bol malý mramorový prívesok s vyrytým stromom. V časopisoch,čo som našla, som videla mnoho príveskov, ale žiaden takýto.

  V obálke bolo aj päťdesiat libier. Dlho som na list a prívesok pozerala. Oči sa mi naplnili slzami.

Takže prídem aj o Liv? Každý večer pred spaním som si čítala list, aby som si pripomenula, čo mám robiť- ochraňovať Liv. Náhrdelník som dala jej.
„Už sa vrátia rodičia?"
„Tento náhrdelník patril mame. Vždy ti ju pripomenie...vráti sa čoskoro." Zaklamala som. Mala by som tomu začať veriť aj ja.
O niekoľko mesiacov na to mi dali výpoveď. Vraj nemajú na moje výplaty, aj keď sú dosť malé. Nevedela som, čo mám robiť. Z malých príspevkov nevyžijeme a sumu slečny Harperovej sme už dávno minuli. Prišla som unavená domov.
„Hanna?" zavolala Liv. Pozrela som na ňu, držala kôpku jabĺk.
„Našla som ich vonku."
„Liv! Nemôžeš sa len tak sama túlať po uliciach, čo som ti hovorila? Musíš ma počúvať!" rozčúlila som sa a kričala na ňu. Už neviem, čo mám robiť. Je toho na mňa priveľa. Už nevládzem, mám len šestnásť! Vychovávam ju sama už päť rokov! Viem, sú to len jablká, ale čo ak by sa stalo niečo zlé?

„No jasné..." znechutene zamrmlala a oči sa jej zaleskli. Išla do našej izby a zabuchla za sebou dvere.