Strom snov

7.kapitola

 Odskočila som strnulá strachom. Ale Kevin zareagoval úplne inak ako ja. Vytrhol šíp zo steny, zahnal sa a hodil ho odkiaľ prišiel takou silou, že sa skoro zapichol do Cary, ktorá ho vystrelila. Tá ho ale chytila a hodila na zem spolu s lukom rýchlosťou blesku. Niektorí na nás pozerali, ale iní sa už pustili do tréningu. Zatiaľ čo som ešte postávala, Cara sa so smiechom rozbehla a Kevin sa vydal behom za ňou. Prebehli celé tréningové centrum. Ktoré bolo dosť veľké.

Boli v ňom rôzne zbrane. Neboja sa, že si môžu ublížiť? Už tu niekoho zabili? Prešla som okolo boxovacích vriec, prišlo mi hlúpe bezmocne do nich búchať. Všimla som si, že všetci majú biele náramky. Až na mňa. Dúfam, že sa dozviem na čo slúžia. Pár ľudí vrátane Denisa hádzali nože a bojovali zblízka. Len by som sa tam strápnila, ale určite sa to naučím. Zrazu som sa cítila ako čistý outsider.

Malý chlapček Sam čítal nejakú knihu pri ploche pokrytej trávou a drevom. Podišla som teda k nemu. Usmiala som sa, čo nerobím často. 

"Ahoj" povedal. 

"Chceš sa naučiť založiť oheň? Alebo rozpoznať bylinky?" navrhol mi. Nechcem byť netaktná, ale na čo je dobrý tento chlapček? Myslela som že tu vybrali tých najlepších. Spomenula som si, že na výpravu nemusí ísť ak bude mať nízke hodnotenie. Je to ešte malé dieťa. Prikývla som. Za hodinu som vedela založiť oheň bez chyby a spoznať jedovaté a nejaké jedlé byliny. Je veľmi milé, že ma to naučil, ale v tomto prípade by som mala ja učiť jeho. Poďakovala som mu a išla ďalej.

Mala by som ísť na nenápadné kladenie pascí, namiesto toho som zamierila na strieľanie pištoľami. Totiž, veľmi ma to lákalo. Úsek vymedzený na streľbu bol väčší než iné. Boli tam terče a muži v bielej košeli a nohaviciach so znakom stromu ako mala riaditeľka Cornuteová. Zrejme dávali pozor a učili techniky. Všimla som si, že boli aj inde v Budove tréningu. Väčšina strieľalo na terče. Muž v bielej uniforme si ma všimol.
"Hej Kevin" zakričal na Kevina, korí práve išiel okolo.

Cítila som sa akoby mi zamŕzali pľúca a žalúdok strácal tvar. Nechápem prečo. Keď Kevin podišiel k nám muž povedal: "Môžeš niečo naučiť tu novú. To ti ide."nemohla som to vydržať. 

"Hanna! Volám sa Hanna."vyhŕkla som. Aké právo majú na to, aby ma nazývali novou. Je to netaktné. Z mužovho pohľadu som vycítila, že si o mne myslí že som citlivá, drzá, ale aj odvážna. Odišiel. Čo myslel tým, že Kevinovi ide zaúčať nových? Zo zamyslenia ma prebudil malý revolver, ktorý mi do rúk hodil Kevin. "Môžeme začať?"

Kevin si z police zobral väčšiu zbraň a zamieril k terčom. Kráčala som za ním. Terče boli dosť vzdialené, ale aj napriek tomu strelil guľku rovno uprostred terča. Ukázal mi kde sa mám postaviť. Snažila som sa ho napodobniť, aj keď dúfam že to nebolo vidno. Jednu nohu som posunula dopredu a vystrela ruky s malým revolverom a pevne ho chytila. Bol dosť ťažký a pripadalo mi nemožné trafiť sa do stredu.

Už som na videu z vojny, čo niekedy prehrávali v dedine videla, ako zastrieľa. Ale vojaci strieľali z veľkých pušiek. Ukazovák som pritisla na spúšť a zamierila na terč. Zavrela som oči a stlačila. Trhlo mi plecom. Počula som ako guľka letí. Keď som otvorila oči...netrafila som sa ani do kraju terča, strelila som úplne mimo.Začula som Kevinov smiech. 

"Pravidlo jedna: keď strieľaš, nezatváraj oči." Cítila som poníženie. 

"Na druhej strane" pokračoval. "Postoj na to máš" Postoj nie je všetko. Zdvihla som revolver jednu nohu posunula dopredu aby som mala rovnováhu a viac sa zamerala na terč. Na červený bod v strede. Keď som vystrelila trochu mnou trhlo ale guľka prestrelila terč v treťom kruhu od stredu. Vydýchla som a usmiala sa.

Kevin si ma obzrel. "Ľavú nohu viac dozadu a ruky nižšie" povedal.
Prišlo mi nespravodlivé počúvať ho keď je len o trochu starší ako ja ale urobila som čo povedal. Nadýchla som sa namierila a stlačila spúšť. Guľka prestrelila stred terča. Ani som neverila že som trafila stred na tretí pokus. Pomaly som spustila ruky a spýtavo nadvihla obočie smerom ku Kevinovi. S úškrnom prikývol. 

Po niekoľkých hodinách trénovania som sa naučila nové známosti aj techniky. Stále mi dával nejaké informácie ako: "Keď strieľaš vždy si počítaj náboje. V tomto revolveri- R17 je desať nábojov." alebo: "Pištole sú najlepšie na vzdialenosti, v blízkom boji pištoľ nepoužívaj. Nestihneš to." 

Skrátka, mám čo doháňať. Myslím, že na to bude dosť času. Ale všimla som si, že muži v bielom ma pozorovali. Zamierili sme na obed. Postupne. Niektorí ešte trénujú.

Na raňajkách sme si boli brať jedlo k okienku, teraz nám však jedlo nosia ľudia v bielych uniformách so znakom stromu. Je to všetko také nové. Niektoré veci ani nepoznám. Bola som vďačná, že medzi vecami, -ktoré mne a Liv raz priniesla žena čo nás chodila kontrolovať- bola aj kniha o správaní sa pri stole a spoznávaní jedál. Mali sme kuraciu polievku, nie takú z práškov čo sme mávali s Liv. A rizoto s čerstvými hubami. K tomu minerálku so zvláštnou príchuťou.

Keď sme dojedli, rozhlas nám oznámil, že máme tri hodiny voľný program. Vstala som od stola, chcela som si ísť čítať do izby, no zastavili ma Kevinove slová: „Poď, chcem ti niečo ukázať." Netuším, prečo som ho nasledovala.