Strom snov

22.kapitola

Môj výkrik preťal vzduch keď som sa šmykla z útesu. Zachytila som sa na skalnatom výčnelku užšom ako podrážka mojej topánky. Srdce mi splašenie bilo. Kŕčovito som zvierala malú knižku. Bola ošúchaná a čierna. Telom som sa pritláčala k skalnatej stene a snažila sa nepozerať dole kde bolo počuť rozbúrenú rieku. Zafúkal studený vietor a rozvil mi vlasy. Mala som roztrhnuté tričko a r ľavého ramena mi tiekla krv.

"Hanna!" začula som Kevinov vzdialený hlas. Rozhorela sa vo mne iskrička nádeje.

"Kevin!?" zakričala som a dúfala, že ma začuje. "Som tu!"

"Hanna!" podľa všetkého ma nepočul. Bezmocnosť čo som cítila bola neopísateľná. Roztriasla som sa.

"Kevin!" rozmýšľala som. Pohľad mi padol na biely náramok. Dotkla som sa ho a v ruke sa mi objavila pištoľ. Zdvihla som ruku a vystrelila do vzduchu. Dúfala som, že príde. Ešte raz som zakričala. Počula som ho, bol bližšie.

"Hanna!"

"Som tu dole." hlas mi zachrípol. Konečne som začula kroky. Pár metrov nado mnou sa už skláňal Kevin.

"Bože." vyzeral vystrašene. "Si v poriadku? Čo sa stalo?"

"Ja... neviem." zašepkala som, ale vedela som, že mi rozumel. Noha sa mi ale začala posúvať dole.

"Kde sú ostatný?" opýtala som sa.

"Mali by ísť za nami, zdržal ich ten vietor. Ale Kail a George..." zamračil sa.

"Kevin čo je s nimi?" opýtala som sa aj keď som to už vedela, len som si priala aby to nebola pravda. Nechcela som vedieť viac, no skutočnosť popierať viac nemôžem. Zvlhli mi oči. Jeho ľútostivý pohľad len potvrdil, že ich už neuvidím.

"Kde to sme?"

"Predsa na výprave." odvetil. Pulz sa mi zrýchlil pokrútila som hlavou. Nejak som tú skutočnosť nevedela priať. Skrútilo mi žalúdok a pozrela som sa dole.

"Nie." zatriasol sa mi hlas. Už si len pamätám ako som padala dole do priekopy.

"Nie!" vykríkla som a prudko sa posadila v posteli. Rýchlo som dýchala a v hlave si dookola opakovala, že to bol len sen. Nemohla som zabrániť slzám vybrali sa von sami. Nepríjemný pocit že to nebol len sen vo mne ostal. Bolo to skutočné. Bolo mi zle, tak som vstala a napustila si vodu. Na hodinách svietil čas 3:15.

Nemohla som prestať myslieť na ten sen, doteraz som si nikdy živo nepredstavovala aké to tam bude.

Moju pozornosť zaujala čisto-biela obálka na stole. nebolo na nej napísané nič. Zamračila som sa, položila som pohár a vybrala z obálky list. Dovtedy som si nemyslela, že moja nálada sa môže ešte zhoršiť.

"Páni, ty si nevedela, že v organizácii vzťahy so spojkami vyvodzujú len problémy? Je to ako prekliatie, byť tebou Kevina hneď nechám. Alebo chceš aby sa niekomu niečo stalo? Vieš ako to dopadlo s Isabell. Cornuteová to tiež nepodporuje, nebola by šťastná keby sa to dozvedela, tvrdí, že Kevinovi vzťahy neprospievajú a má sa držať ďalej. Smutné, že vždy prídeš o všetko."

Musela som si sadnúť. Z obálky som vytiahla ešte fotku. Mňa a Kevina. Ako sa bozkávame na plese. Na druhej strane bolo:

"PS: Nápisy krvou nejdú ľahko dole."

Pustila som fotku na zem ako obarená. Porovnala som písmo na liste s nápisom na stene. Ten istý. Zobrala som pohár zahnala sa a šmarila ho o zem. Rozbil sa a ja som sa zosunula na zem s hlavou v dlaniach.

Prišiel okamih keď som nevedela čo mám robiť. Beznádej ktorej sa odjakživa desím. Potlačila som vzlyk a aj keď som nechcela, začala som o tom rozmýšľať. Moje myšlienky boli popletené. Kto mi to poslal? Kto mi chce zobrať to posledné čo mi okrem nádeje zostalo? Mám to povedať Kevinovi? Ako to že spojky vyvodzujú problémy? Vedel o tom? Je to pravda?

Chcela som sa skryť pred otázkami na ktoré som nevedela odpoveď a pred svetom ktorý nie je práve ako rozprávka. Zrejme žijem v mojej nočnej more bez štipky súcitu.

Miesto strachu som pociťovala prázdnotu. Je to horšie a ja som len chcela aby to skončilo... Nešlo to celú noc som sa prehadzovala a nakoniec sa z pocitov ktorých som sa nemohla zbaviť rozplakala. Môj starý otec vravel, že cesta k šťastiu vedie vždy cez kopu prekážok. Namietla som, že cestu si vyberieme sami.

"Aj tak sú tam prekážky Hanna." povedal potichu starý otec. Bolo to pred tým ako zomrel.

Nevydržala som to a postavila sa k oknu. Otvorila som ho a pozrela som sa na oblohu. Premýšľala som nad všetkým, Kevin mal zrejme pravdu. A ja žiadne hviezdy nevidím.

Už som sa chystala odísť keď som si v záhrade všimla postavu v čiernej bunde. Odhadovala som, že je to chlap, ale ťažko povedať. Mieril do lesa a ja som si spomenula na Raya a jeho tajné vychádzky.

Noc som strávila bezcieľnym zízaním do stropu.

______________________

Ahojte, neviem aký na to máte názor, ale po tom presladenom plese som to musela nejako... vyvážiť. Proste chcem aby ste boli spokojný s príbehom, tak chcem vedieť či nechcete niečo zmeniť na tom ako píšem. Neviem ale je to akoby som sa snažila tým príbehom niečo odkázať. Že svet nie je spravodlivý a je dosť krutý. Aby boli pocity Hanny dôveryhodnejšie vymieňam ich za moje vlastné. Tak, vás prosím o úprimný názor. :) Vďaka. -Kate