Strom snov

14.kapitola

dúfam že sa časť páči. :) -Kate

Guľka mu prešla tesne okolo hlavy, keby sa neuhol prestrelila by som mu lebku. Tak som sa zľakla, že mi pištoľ spadla na zem. 

"Nemala som dostať pištoľ, nechcem zabíjať!"

Kevin ku mne podšiel. "Tvory, čo tam stretneš budú chcieť zabiť teba, nemáš na výber." povie to takmer strašidelným hlasom.

"A čo ľudia? Budem musieť zabiť človeka?" Mlčal. Keď sa na mňa pozrel zamrmlal:

"Tam je všetko možné." Už ma to rozčúlilo, ako každý vraví o tom mieste s takým afektom!

"A stojí to za ten risk? Stať sa vrahom aby si sa dostal k hlúpemu stromu čo aj tak môže viesť k zničeniu ľudstva a nič z toho nemusíš mať?!" už som kričala. Niekoľko ľudí sa k nám otočilo, typujem, že tieto slová by sa nemali kričať cez Budovu tréningu.

"Hovoríš ako pravá spojka." uškrnie sa.

"Čo keď odmietnem strieľať?" ignorovala som jeho poslednú poznámku.

"Môžeš zomrieť. Ber to ako sebaobranu." uškrnie sa. "A k tomu, tvoja Z11 je najlepšia pištoľ akú som videl. Spojky vždy majú niečo skvelé." zmetie ma. Rozhodnem sa, že rozhovor otočím na neho.

"Takže tvoj skrytý talent je zmiznúť?" Zrazu ho nebolo Niečo ma zozadu chytí za krk. Uštedrím mu lakeť do hrude.

"Je to celkom užitočné." Rozhodnem sa zistiť viac. 

"Si tu jediný pešiak?"

"Jasné, že nie, ostatní sa utápajú v žiali a myslia na smrť na najvyššom poschodí. Vidíš toho chlapa?" ukáže na chlapa ktorý zúrivo boxuje do vreca. Prikývnem.

"To je George. Len my dvaja z pešiakov chodíme na tréningy a porady."

"Chcel si...zomrieť?" spýtam sa ohromene, keď si spomeniem čo oslovenie pešiak znamená. Kevin zmizne a do obeda sa neukáže. Doslova. Nedávam mu za zlé, že o tom nechce hovoriť. Ja som sa chcela zabiť tiež, chápem to.

Na obede sa spýtam Cary kde je poštová schránka. Chcem odoslať list slečne Harperovej. Len na mňa neveriacky pozrela. Potom povie len: "Choď za niekým iným." Možno to ani nevedela.

Rozhodla som sa vyjsť von. Neviem či môžem, nikoho som sa nespýtala. V okolí poštovú schránku asi nenájdem, ale mohla by byť v okolí budovy. V skrinke som našla obálku do ktorej som zabalila list a napísala na neho adresu. Čerstvý vzduch mi objal tvár a ja som rada že ho cítim. V budove som sa cítila ako v klietke.

Cornuteová má určite kontakt s ľuďmi vonku. Ale asi využíva skôr technológie, ja počítače neviem ani ovládať a ani k nim nemám prístup. Ale niektorí tu možno posielajú listy. To som zvedavá ktorí poštár tu zablúdi. Prepadne ma hrozné tušenie že tie listy kontrolujú. Je v tom mojom niečo proti organizácii? Myslím že nie.

Prechádzala som sa okolo budovy a prestávala dúfať. Pred očami sa mi vtom zjavila malá biela poštová schránka. Usmiala som sa a šla do nej vhodiť list. Tesne než sa list dotkol otvoru za chrbtom sa mi ozvalo: "Vymýšľaš niečo nekalé?"

Kail ku mne podišla, bola to tá žena z Aljašky s priesvitnou pokožkou. Keď sa usmiala, uľavilo sa mi. "Len som chcela poslať list." vysvetlila som.

"Chápem, každý by chcel, no už nemá komu." prezradila. Spomenula som si ako debatovali s Kevinom a Rayom. Znelo to trochu zúfalo. Nevedela som čo povedať. Tak som sa len opýtala:

"Prečo ste tu?"

"Každý z podobného dôvodu, chcú nájsť strom. Väčšina prišla o blízkych. Ja chcem naspäť syna. Zomrel na rakovinu. Som tu ž dobu vďaka mojej rýchlosti, podarilo sa mi prežiť minulé výpravy, ale bezvýsledne!" O synovi hovorila bez mihnutia oka, ale vycítila som že to bolo pre ňu ťažké obdobie.

Pred tým som si myslela, že títo ľudia chcú len bohatstvo zo stromu. Mýlila som sa. Musia tu mať ťažký život. Rok čo rok zažívať sklamanie, stratu priateľov a stále len cvičiť. Keby nemali nádej, už by tu neboli. Alebo ich tu držia, ale na to ani nechcem pomyslieť.

"To ma mrzí." povedala som. Nie som dobrá v hovorení o pocitoch.

"Keď si prišla, každý videl novú nádej. Si dobrá, so spojkou sa nám konečne môže podariť dosiahnuť cieľ!" jej nadšenie vo mne nadobudol pocit, že na mojich pleciach leží ťarcha ktorej sa nemôžem zbaviť. Nemôžem sklamať.

V Kail som začala vidieť blízku osobu. Začala som mať pocit že v tom nie som sama. Než som stihla odpovedať, von sa vyrútil Ray. Mal na sebe červené tričko. Nevšimol si nás a rýchlo kráčal na druhú stranu budovy. Rýchlo som hodila obálku do schránky a opýtala sa Kail: "Je niečo v tom lese? Kam to ide?"

"Z času na čas...niekto musí vypustiť paru. Zrejme toho tu má už dosť."

"Alebo niečo chystá.." rozbehla som sa za ním a Kail nechala prekvapene stáť. Ani som poriadne nevedela čo to robím. Proste som ho potichu nasledovala a zdržiavala sa pri stromoch keby sa otočil a ja by som sa musela rýchlo ukryť.

Odhadovala by som že som ho sledovala asi tak päť minút. Šiel krížom cez les. Zastal pod vysokým stromom a obzrie sa. Našťastie som sa ukryla za široký smrek. Čaká tak dlho až si pomyslím, že tu prestojí celú noc. Začujem kroky a dych sa mi zrýchli. Dovolím si nazrieť jedným okom spoza stromu. Viem, že to čo robím nie je správne, ale moja zvedavosť je väčšia.

Vidím postavu v čiernej kapucni, odhadujem že to je muž. Podával Rayovi nejaký kufrík. Nevidela som mu do tváre, ale vymenili si potichu pár slov. Muž v kapucni sa vytratil tak rýchlo ako prišiel. Ray sa pobral naspäť a ja som nemala odvahu zastaviť ho, nie len preto že by mi zrejme nič neprezradil, ale mala som pocit. že by mi podrezal hrdlo.