Strom snov

1.kapitola

Bol neskorý večer a ja som nemohla zaspať. Mala som asi šesť. Voda pravidelne kvapkala cez dieru v strope a mama usilovne pracovala. Keď zbadala, že stále nespím unavene sa usmiala.

„Povieš mi rozprávku?" zašepkala som. Mama prikývla, sadla si ku mne na rozpadávajúcu sa posteľ a začala rozprávať:

„Pred dávnymi časmi existoval starodávny buk. Bol to najstarší strom na svete, najväčší a najmohutnejší. Hovorilo sa, že mal čarovnú moc. Mohol oživiť ľudí, splniť akékoľvek želanie či dokonca predĺžiť život. No kto sa k nemu chcel dostať, musel prejsť cez rozprávkovú ríšu, plnú nástrah a strašidiel, doposiaľ sa k nemu nikto nedostal, skoro nikto nevedel kde je..."

„Dokázal by vrátiť späť ocka?" prerušila som ju šeptom s leskom v očiach.

„Neviem Hanna." Povedala smutne mama.

„Ale teraz je čas spať." Môj otec bol veľký človek. Pred mesiacmi zahynul vo vojne. S otcom som si dobre rozumela, chýba mi viac ako si väčšina detí v našej dedine vie predstaviť. Po jeho smrti som vždy po večeroch plakala. Teraz to priveľmi bolí aby som na to podrobne myslela.

Mama tvrdo pracuje od rána do večera vo výrobni obalov na fľaše, len aby nás uživila. Ledva sme mali kde bývať a k tomu bola mama tehotná. A dieťa malo prísť už čoskoro. Na školu nemáme tak sa ma mama snažila učiť doma. Viem trochu písať, čítať a rátať príklady. Robíme čo môžeme, ale asi nie dosť. Občas k nám príde môj dedko a pomáha ako môže. Myslím, že som mame príťažou.

O niekoľko dní neskôr mama porodila dievčatko, našťastie zdravé. Bolo to ťažké, ale zvládli sme to.

Sestrička dostala meno Lívia. Po prastarkej, ktorá bola uznávaná historička, ale zomrela mladá. Mama teraz nechodí do práce a žijeme len z príspevkov od úradov alebo od starého otca. Nie je toho veľa, keďže sa začína šíriť neznáma choroba a nemocnice potrebujú prídavky.

Náš ťažký život sa pomaly vliekol. Keď mala Liv päť a ja jedenásť mama ťažko ochorela.

Mama sa nakazila neznámou chorobou ktorá sa šírila rýchlosťou blesku, každý deň desiatky mŕtvych, boli by sme choré aj my, keby nám mama nedávala všetko potrebné. Všetky zvyšky jedla a hygieny dávala len nám. Samozrejme, že sa nakazila. A špinavá nemocnica jej veľmi nepomáhala.

Chodili sme za ňou s Liv každý deň, no jej stav sa len zhoršoval.

Liv som ukľudňovala : „Nemáš sa čoho báť, mama sa uzdraví." No ja som vedela, že je na tom príliš zle. V nemocnici som často prespávala, Liv sa vtedy rozprávala s nejakým malým dievčatkom v rohu izby.

Keď mama zomrela bolo to všetko ešte ťažšie. Liv som povedala že odletela za ockom do bezpečia a raz sa vráti, že to zvládneme. Ale nebola som si tým istá.

Keď zaspala, plakávala som. Už nemôžem nikoho stratiť. Nikdy! Musím so sebou niečo robiť, nebudem len sedieť a vyplakávať musím ochrániť Liv. A tak každý deň na sebe pracujem, cvičím aby som si vypestovala väčšiu imunitu, silu, čokoľvek!

„Hanna?" poťahala ma za rukáv Liv.

„Hmm?"

„Som hladná."

„Neboj, za týždeň dostanem výplatu." Už dlho pracujem roznášaním novín, vždy keď mám čas. Snažím sa a pri prídavkoch to nejako zvládame, ale stále je to málo. Raz za mesiac nás príde pozrieť nejaká stará opatrovateľka, skontroluje nás a dám nám nejaké jedlo, peniaze a oblečenie. Dedko nemá veľa času nám pomáhať, sám dlho pracuje a býva hodinu od nás.

Liv sa ma skoro každý deň pýta, kedy sa vrátia rodičia. Nemám silu jej povedať pravdu. Tak dúfam že jej naivita bude pokračovať. Naučila som ju základy čítania písania, posledné roky mi trochu pomáhala roznášať noviny a teraz mám šestnásť a Liv desať. Stále každý deň cvičím. Objavili sa aj svaly na mojom chudom tele. Zopár krát sa ku mne pridala aj Liv. No neúspešne. Je slabá, o dôvod viac ju chrániť.