Strom snov

13.kapitola

Typujem, že hala bude niekde pri jedálni. Keď som vošla z výťahu, uvidela som malého Sama. Bol v kockovanej košeli.

„Ahoj." Pozdravili sme sa a šli spolu do haly. Boli tam už všetci predbežný členovia výpravy aj Cornuteová. Pozerali na mňa, rýchlo som išla k ostatným. Cítila som sa nepríjemne. Najmä keď každý bol slušne oblečený a zrejme na moju počesť.

Riaditeľka Cornuteová predstúpila pred ostatných. „Vitajte. Gratulujem Hanne Rosenovej k úspešnému vstupu do organizácie, dúfam, že sa tu budeš cítiť ako doma. Tento náramok..." chytila bieli náramok zo stola za ňou. „...odzrkadľuje tvoju skrytú schopnosť a umožňuje ti ju hocikedy uskutočniť." povedala a každý začal tlieskať. Problém bol, že som vôbec netušila čo to znamená.

Riaditeľka podišla ku mne a dala mi bieli náramok na pravú ruku, no niečo mi hovorilo, že ho nebudem môcť dať dolu. Všimla som si, že je na ňom nakreslený malý zlatý strom. Náramok nebol zložitý, vyzeral ako gumený a ani som necítila, že ho mám. Znervóznil ma Kevinov súcitný pohľad. Ale všetci ostatný sa na mňa pozerali zvedavo, plný očakávaní.

„Dotkni sa znaku stromu a sústreď sa." Prikázala mi Cornuteová a všetci o kúsok ustúpili. Začínala som rozumieť. Objaví to môj skrytí talent. Preto Kevin zmizol, bolo to tým náramkom.

Dotkla som sa znaku stromu, ale nevedela som ako sa sústrediť. Nič sa nestalo. Nemôžem urobiť hanbu. Snažila som sa predstaviť si ako bojujem so strachom. Zavrela som oči. Pocítila som ako mi niečo vletelo do ruky. Rýchlo som otvorila oči. V ruke som mala malú šikovnú pištoľ. Prst som mala na spúšti. Bez rozmyslenia som vystrelila do pohára a rozbila ho. Neviem čo to do mňa vošlo, musela som to vyskúšať. Ale na perách som mala úsmev.

„Prepáčte." Zamrmlala som ospravedlňujúco.

Na večeri v jedálni sme mali viac jedla ako v iné dni. Zeleninovú polievku s haluškami. Ryžu, mäso aj šalát. Revolver mi zmizol z ruky keď som ho už nepotrebovala. Ale stále mi nešlo do hlavy prečo sa všetci tvária milo, len Kevin sa tvári súcitne. Rozhodla som sa, že sa ho na to opýtam.

V izbe som chytila náhrdelník čo patril mame. Jediná spomienka na domov. Počkať... Čože?! Strom na prívesku mi vyrazil dych. Ako to že som si to nikdy nevšimla? Zrejme som bola stále rozrušená inými myšlienkami. Ale...nechápem to. Moja mama vedela niečo o tejto organizácii? Porovnala som prívesok so znakom na náramku. Rovnaký. Sadla som si za stôl. Adresu slečny Harperovej som vedela naspamäť. Našla som papier a pero. Musím zistiť viac. Zamyslela som sa a pustila sa do písania:

Milá slečna Harpeová, najprv Vám chcem poďakovať za peniaze a prívesok. Ale aj vďaka Vášmu upozorneniu Liv umrela. Od toho dňa sa veľa zomlelo. Neviem či niečo Viete o organizácii čo hľadá starý čarovný buk. Som v nej ako spojka. Ale znak organizácie je na maminom prívesku. Hľadám vysvetlenie, vedela niečo? Prosím ozvite sa čo najskôr. Ani neviem na čom som či komu mám veriť.

S pozdravom Hannah Rosenová

Vlastne som ani nepoznala pocity čo sa vo mne skrývali dokým som ich nedala na papier. Bolo mi jedno či z toho stručného listu vyžaruje zúfalstvo. Skôr ako som stihla zistiť, prečo sa Kevin choval tak divne som zaspala.

To pípanie ma už vážne štve! Rýchlo som vstala z postele a hodila vankúš smerom k tomu strašnému zvuku ešte so zalepenými očami. Potom som sa umyla a obliekla. Na raňajky sme mali jedlo ktoré neviem pomenovať. Ďalší znak toho, že som vyrastala v chudobe.

Každý sedel na tom istom mieste ako vždy, ale mala som pocit, že Cara si chce odsadnúť. Sedeli sme vedľa seba a ignorovali sa. Ani jednej naša hrdosť nedovolí presadiť sa. Kevin, Ray a Kail-tá žena z Aljašky boli zabratý do rozhovoru. Dovolila som si trochu počúvať.

"Neviem, prečo stále dúfaš Kevin." zamrmlala Kail.

"Ty si bola vždy negatívna." tvrdil Ray

"Len realistka." opravila ho.

"Nesmieme sa zdať." povedal Kevin odhodlane, no v tom si ma všimol. O čom to hovorili?

"Ahojte." pozdravila som akoby som sa teraz posadila. Bola som len rada, že si ma nevšimli. Uvedomila som si, že som doposiaľ všetkých brala ako robotov a hádzala do jedného vreca. Každý je iná osobnosť. Ale ich hlasy zneli stiesnene, akoby sa z tadiaľ chceli dostať. Rozhodnem sa ich teraz neriešiť a poriadne sa najesť.

Stojím v časti vyhradenej pre streľbu. Je to ako keď som strieľala prvý krát. No tento krát pred terčom stojí Kevin.

"Nemôžem, nejde to." opakujem.

"Uhnem sa neboj, je to nácvik aby si nespanikárila v teréne."

"Toto je rozdiel. Nemôžem!"

"Nebuď padavka." zavrčal.

"Nechcem ťa zabiť!" naštvala som sa, nechám sa rýchlo vyprovokovať a som výbušná, vo väčšine ohľadov to nie je dobré.

"Ver si trochu, ak to nejde tak ver mne." povedal a prebodával ma pohľadom, chcela som protestovať, ale už som mala v ruke pištoľ. Nie som padavka! Ruka mi vyletela hore a vystrelila som.

Takže tu je nová kapitola, :) dúfam že sa páči. Ďakujem, že tento príbeh čítate a dávate hviezdičky :) veľmi si to cením. A rozhodla som sa, že niekoľko kapitol môžem niekomu venovať. Ak by niekto stál o to aby som mu venovala kapitolu napíšte do komentu, kľudne k tomu prihodte aj názor ku príbehu! :) ďakujem -Kate