Strom snov

11.kapitola

Opäť ma zobudilo pípanie. Obliekla som si presne to čo včera a vlasy stiahla do chvosta. Raňajky prebehli v tichosti.

Cestou do budovy tréningu som zakopla. Keďže som šla posledná, dúfam že si to nikto nevšimol. Zamierila som k časti s výukou sebaobrany. Muž v bielej uniforme so znakom stromu ku mne podišiel. Vyzeral sympaticky, ale zhnusila som si predstavu o ľuďoch tu.
„Ty musíš byť Hanna, som Trevis." Povedal. Len som prikývla, lebo som si myslela že by môj hlas zlyhal. Nikto si ma nevšímal, každý mal nejakú prácu, všetko tu fungovalo poporiadku.

„Fajn, na výprave sa môžete stretnúť s hocičím pasce sa menia. V tom prípade je sebaobrana veľmi dôležitá dokonca viac ako útok." Napadla ma otázka, prečo nejdú na výpravu aj oni. No zrejme nemajú také schopnosti ako my. Aj keď netuším presne aké. Neznášam tajnosti, aj keď sama som tajnostkárka.

Zrejme by som nemala byť zamyslená lebo keď som nedávala pozor, Trevis mi zovrel za chrbtom ruky a zapchal mi ústa. Bez rozmyslenia som ho celou silou kopla, mykla sa a dokonca som ho chcela aj uhryznúť do ruky.

Trevis ma okamžite pustil a zaksichtil sa: „Dobrý postreh" Keď mi po chvíli došlo čo som urobila, usmiala som sa nad mojimi reflexami. Ale tie zrejme nebudú stačiť proti nejakému prízraku.
„Pri tvojich reflexoch kľudne môžeme zajtra skúšať so zbraňami.

Neviem ako dlho sme boli v budove tréningu, ale som spotená a trochu unavená, ale naplnená adrenalínom. Poobede som čítala Janu Eyrovú. Musí to byť veľmi stará kniha. Vždy som dúfala, že budem ako silná hrdinka z knihy. Teraz sa moja nádej zmenšila na minimum.

Poobedný tréning. Šli sme však do pre mňa neznámej časti budovy tréningu. Pri stene boli nádoby so zbraňami. Rozoznala som pištole. Chcú nás zabiť? Jednusom si zobrala, ako všetci ostatní.

„Pravidlá sú jednoduché. Kto je označený farbou, vypadáva. Kto prvý získa baterku vyhral." Povedal vysoký muž v bielej uniforme. Mal skoro biele vlasy ale vôbec nebol starý.

„To je Lucas, vedúci centra." Pošepol mi Kevin, ktorí sa pri mne znenazdajky objavil. Myslela som si že sa mi vyhýba, bola som naivná. Kvôli mne by sa predsa nedal rozhodiť.

Zrejme zbadal môj vydesený pohľad, lebo mi vysvetlil: „Je to len paintball."

„Čo?" spýtala som sa hlúpo.

„Strieľa to len farbu." Zasmial sa na mne.

„Ako som to asi mala vedieť?" neodpustila som sa naštvane opýtať. No kým stihol odpovedať, Lucas otvoril dvere. 

„Raz, dva..." Kým som stihla pozorovať čo sa deje Lucas vykríkol: „Tri!" a všetci sa rozbehli do vedľajšej miestnosti.

Miestnosť bola veľká a bola v nej tráva a stromy. Už sa strieľalo a tak som sa rýchlo prikrčila za najbližší krík. Počula som výkriky a výstrely. Dupot nôh. Chcú nás pripraviť do praxe, keby som získala baterku, každý by vo mne nevidel len tú novú, niekoho kto nedokáže byť spojkou. Musím sa aspoň snažiť. Určite nás sledujú a aj hodnotia.

Pozrela som ponad krík. Keď ma nikto nesledoval rýchlo som vyštartovala k skale. Kus farby mi preletel kúsok od hlavy. Keby to bola normálna guľka, zľakla by som sa. Keď som sa prikrčila za skalou, na skale sa objavil modrý fľak. Vyklonila som sa. Bol to Denis, zase vystrelil no minul. Neváhala som a tak ako na tréningu zamierila som a vystrelila na srdce.

Objavil sa tam červený fľak. Zľakla som sa že je od krvi, ale musel byť od farby keďže Denis zanadával a dal sa na odchod. Usmiala som sa a bežala ďalej k stromu. Vzápätí som do niekoho narazila chrbtom. Okamžite som sa otočila, no ušla sa mi rana do nosa od Cary.

„Zdravím ťa." Zdalo sa že z toho má radosť. Naštvalo ma to a nedbala na to či je to dovolené, lakeť som jej silno zaborila do brucha a zahnala sa po nej rukou. Ona sa však prikrčila a podrazila mi nohy. Prudko som narazila na zem až mi to vyrazilo dych. Čakala som ďalší úder, no Cara sa rozbehla preč.

Nenávidí ma. To je dobre, človek musí mať aj nepriateľa. Zdvihla som sa. Pod nosom som mala teplú tekutinu. Krv. Mala by som nájsť baterku skôr ako po mne niekto vystrelí. Keď som sa poobzerala, zistila som, že je nás tu asi o polovicu menej. Ako sa zdá nikto ešte baterku nenašiel. Mám šancu! Krv som ignorovala a rozhodla som sa vyliezť na strom. Možno odtiaľ zbadám baterku. Riskujem, že ma niekto uvidí, ale ja mám väčšiu šancu streliť na neho zhora ako on zdola.

Na strom som už liezla, stačilo sa chytať správnych konárov. Keď som bola dosť vysoko, poobzerala som sa. Musím priznať, že a táto hra celkom bavila, aj keď ma Cara udrela do nosa. Najhoršie je, že keď budeme v teréne nebude to také skvelé. Bude to skutočné.

V miestnosti sa začalo akoby stmievať a ja som zbadala tenký lúč baterky. Visel naľavo odo mňa. Od nej ma delil ešte nejaký kus. Visela nad jaskyňou. Trochuma trápilo, čo bolo v nej, ale nechcela som sa tým teraz zaťažovať.

Zišla som zo stromu a poobzerala som sa. Zbadala som len Laurena ako beží opačným smerom ako je baterka. Nadýchla som sa a rozbehla. Najrýchlejšie ako som vedela. Dom som často utekala z nemocnice domov. Spolu s vetom. Ale potom som zistila, že niekedy je dobré ak človek beží proti vetru. Prudko som zastala keď sa predo mnou objavil Kevin.

Skryla som sa do tieňu stromu. Kráčal a obzeral sa. Od jaskyne nás delila ešte hora. Nanešťastie Kevin sa vybral cez ňu. Zamierila som na neho pištoľou. Mala som na neho výborný výhľad. Prst som položila na spúšť a dúfala, že sa trafím. Keď som vystrelila, Kevin zmizol. Z ničoho nič. Bol preč. Len som stála a zízala na miesto kde stál. Čo to má byť?! Ešte stále som hlúpo zízala. Vedľa mňa som začula pohyb. Reflexívne som sa strhla a tesne okolo nosa mi preletela žltá farba. Tak ma to zarazilo, že som zase len zízala na miesto odkiaľ prišiel výstrel.