Strom snov

3.kapitola

Preglgla som. Musím zájsť pre zbierku starého nábytku pre chudobných, inak už nič nezostane. Liv bude musieť počkať. Na malom vozíku som dotiahla dve staré stoličky a plastový stolček, aký sa používa na stanovanie.

Dvere boli do korán otvorené. Začala som sa báť. Prepadol nás niekto? Uniesli Liv? Rozbehla som sa dovnútra. List od slečny Harperovej ležal na zemi a na ňom mamin prívesok. Srdce sa mi zastavilo a chvíľu som stála bez pohnutia.

„Liv!" zakričala som nespoznávajúc svoj hlas. „Liv! Kde si?!" V dome nebola.

Vybehla som kričiac jej meno a slzy mi stekali po tvári. Toto sa nemalo stať, takto to nemalo byť! Bežala som po ulici a blúdila. Čo keď ju už nikdy neuvidím? Nie!

„Liv!" nemohla som pochytiť dych. Rozbehla som sa do lesa. Liv vravela, že mama s ockom by sa raz mohli vynoriť z lesa. Bežala som. Pribehla som k vode. Pozrela som sa hore bol tam vodopád. Obrovský. Úplne na vrchu sa mihli svetlé vlasy malého dievčatka.

„Nie! Liv, vráť sa!" chytala ma panika. Na vrch kopca nevybehnem rýchlo, no aj tak som bežala ako som mohla. Po lícach mi tiekli slzy, bola som unavená z kričania. Liv sa priblížila k okraju, chýbalo mi k nej prebehnúť ešte pol kopca.
„Stoj!" triasla som sa nešťastím. Liv urobila krok vpred. Naše pohľady sa posledný raz stretli a padla do vĺn.
Svet sa mi zastavil. Pod vodopádom bolo príliš veľa ostrých skál. Aj keby mala šťastie, neprežila by to. Už nikdy neuvidím jej smejúce sa oči. Podlomili sa mi kolená. Už nemám nikoho. Som sama.

Po hodnom čase, keď som nabrala sily, som sa vrátila domov. Zobrala som najostrejší nôž, aký sme doma mali a kľakla si na studenú dlážku. Ruky sa mi triasli. Nôž som namierila na svoje brucho.
Srdce som mala až v krku. Zavrela som oči, chystala sa pichnúť si nôž do brucha, keď som začula nejaký zvuk. Otvorila som oči, bola som nahnevaná, že ma niečo prerušilo. Už som to chcela mať za sebou. Zahliadla som modré svetlo a započula ten istý zvuk, ako predtým. Išiel z vedľajšej izby. Zodvihla som mamin prívesok a stisla ho v ruke. Nôž som namierila na dvere a išla za svetlom.

Dvere zavŕzgali. Na stene sa mihalo svetlo, ale zvuk prestal. Objavila sa tam obrazovka. Obzerala som sa a hľadala zdroj, ale nikde nič nebolo. Na obrazovke sa objavila žena v strednom veku, mala blond vlasy a strašidelné oči. Akoby si prezerala moje vnútornosti.
„Zdravím. Slečna Hannah Rosenová?"
„Čo chcete?" spýtala som sa pevným hlasom.
„Mám pre vás návrh." Povedala. Mlčala som.
„Radi by sme vás zapojili do...výskumu. Predpokladám, že ste počuli o mohutnom buku z rozprávok..?" bola som stále ticho, veď iba pred chvíľou som sa pokúšala o samovraždu!
„Existuje." Tvrdo na mňa pozrela. Neverím, že by existoval strom z rozprávok, to je hlúposť. Na tvárach sme obe mali strojený výraz.
„Vediem organizáciu a pozývam vás do jej vnútra. Každý rok sa vedie výprava k buku, no doposiaľ sa k nemu nikto nedostal. Tento rok sa to môže zmeniť. S vami. Ten strom vie vrátiť mŕtvych a ešte omnoho viac. Nechceli by ste už vidieť svoju rodinu, Hannah?"

Jej slová viseli vo vzduchu. Uvažovala som, ale stále som jej neverila

"Viem, že mi neveríte, ale položte si otázku-budete tu sedieť a zomriete s pocitom že ste sa ich nepokúsili zachrániť alebo pôjdete so mnou?"

"V čom je háčik?"

"Zúčastníte sa výcviku a neodídete dokým ho nedokončíte."

"Načo ma potrebujete?" "Všetko sa dozvieš v správny čas." otvorila som ústa ale skočila mi do reči.

"Už žiadne otázky."

"Ideš?" Váhala som. Je to vtip? čo mám robiť, veď som o nej nič nevedela.

Už som nerozmýšľala vedela som odpoveď: "Áno"