Strom snov

Epilóg

"... tak to je môj príbeh." poviem barmanovi keď začne svitať. Celú noc ma nepreruší ani raz. Spadla som do môjho rozprávania, ani si neuvedomím koľko času prešlo. To všetko sa stalo už dávno. Zaujíma ma čo na to barman povie. Ešte nikomu som to nepovedala, bolo to ako zhodiť bremeno z mojich pliec. Nestarám sa či mi naozaj uverí, alebo či si pomyslí že som šialená. 

"Počkaj, to nemôže byť koniec. Neverím, že si bola tak pomalá a nakoniec nevrátila nikoho. Celá výprava ti bola na nič. Bude mi trvať dlho kým sa z toho spamätám. Nemôžem uveriť, že si ma zas dojala k slzám Hanna Rosenová." vyzerá rozhodene a ja sa zasmejem.

"V mojom živote som sa nikdy necítila horšie, ľutovala som, že som sa rozhodla ísť do organizácie. Ale neskôr som si uvedomila, že to nebola chyba. Je to niečo čo nezmením, a veľa mi to dalo. Trvalo mi dlho kým som sa zmierila s tým čo sa stalo, ale malo to tak byť. Neprejde deň kedy by mi nechýbali všetci ktorých som stratila. Ale pravidelne sa stretávam s ľuďmi ktorý prežili. A iný čas cestujem, napísala som desať kníh a splnila som si sny. No nikdy som už nikoho nemilovala tak ako Kevina." usmejem sa. 

"Cítim sa hrozne, že poznáš celý môj život a ja ani neviem ako sa voláš." Barman si zloží šiltovku čo mu tieni tvár a z krku si dá dole retiazku. Spoznám ju až keď mi ju vloží do dlaní. Chvíľu hľadím na prívesok stromu ktorý som dostala od mojej mamy, dala som ho Liv a potom Kevinovi.

"Ahoj, som Kevin Meadson a som potešený, že poznám tvoju stranu príbehu." usmeje sa na mňa a mne sa na chvíľu zastaví srdce. Ticho čo nasleduje je na nevydržanie. Rozmýšľam ako si zo mňa opovažuje takto vystreliť. Bojím sa naviazať sa na novú nádej.

"To nie je vtipné. Videla som ho zomrieť mi v náručí. Trvalo mi roky kým som sa s tým vyrovnala a stále s tým nie som zmierená..." tak ma to rozhodí, že sa mi slzy tlačia do očí. Barman obíde pult a chytí ma za ruku ktorú hneď odtiahnem. 

"Hanna... viem, že to znie neuveriteľne, ale som to ja. Vtedy pri strome, keď si si vybrala mňa, tak vás premiestnilo ale nestihlo to premiestniť mňa. Ocitol som sa pri strome, ale vy ste boli už preč. Našiel som si cestu z bludiska a od vtedy ťa hľadám. Vidíš?" povie a ukáže mi vnútro zápästia na ktorom je znak stromu. To už mi tečú slzy po tvári a sledujem jeho známu tvár. Všimnem si pár zmien: vrásky okolo očí, mierne strnisko, kratšie vlasy. Rovnaký úsmev.

"Povedz mi niečo, čo by vedel len Kevin. Niečo, čo som ti nepovedala." Chvíľu sa zamyslí.

"Tá noc keď sme spadli do diery? Mala si zranenú nohu, túto časť si v príbehu vynechala. Snáď sa hanbíš Hanna?" podpichne ma a mne trhne kútikom úst.

"Chcela som to nechať súkromné." zamrmlem a on prikývne. Pravda ma ovalí celou váhou a ja sa pod tou kopou pocitov rozplačem od šťastia.

"Nemôžem tomu uveriť, niečo ma do tohto baru ťahalo...toto sa mi ani nesnívalo." Vrhnem sa mu do náručia a ovalí ma Kevinova vôňa a príval šťastia. 

Sme tu. Smejeme sa, plačeme, bojíme sa a dúfame. Nevieme, aká cesta stojí pred nami, ale nie sme na to sami. Načúvame tónom nášho tichého víťazstva. 

"Zdá sa, že po tom všetko sme predsa len dosiahli šťastného konca." 

V živote sú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť či zmeniť, ale môžeme ich prijať. Tie slová sú prázdne dokým ich nepochopíš.