Strom snov

9.kapitola

Skoro som vykríkla. Bola to Cara. Na tvári mala pobavený úsmev. Naštvala som sa ale moju zlosť som skryla. Iba by som si vyrobila scénu.

"Fakt neviem ako môžeš byť spojka práve ty." povedala s opovrhovaním "Zomrieš skôr ako budeme v polovici cesty."

"To si mi prišla oznámiť?" spýtala som sa.

"Jasné a to že ťa tu nepotrebujeme." Nato sa otočila a odkráčala na stoličku k Laurenovi.

Keď prichádzala riaditeľka Cornuteová s nízkym chlapom s okuliarmi rýchlo som vkĺzla na krajnú stoličku v poslednom rade. Riaditeľka smerovala za stôl pred stoličkami. Na stôl položila nejaké papiere.

"Zdravím." utíšila miestnosť.

"Je mi cťou privítať našu novú spojku Hannu Rosenovú, vitaj." Skoro každý sa na mňa pozrel, dôsledkom čoho som sa cítila nesvoja. Pochybujem že by v tejto chvíli by ktokoľvek mohol byť ku mne empatický. Veď všetci môžeme prísť o život. Je to dôkaz toho čo človek neurobí pre bohatstvo. Čo som hneď odsúdila.

Napadla mi ale taká myšlienka, že to tí ľudia nerobia len pre seba. Možno chcú priviesť k životu niekoho tak ako ja. Možno len pre to tu sú.

Malý chlap zapol počítač, ktorý, som na živo nikdy nevidela a na stene sa rozprestrela obrazovka ako predtým u mňa doma. Zdalo sa mi to strašne dávno.

Na obrazovke sa objavila mapa Južnej Ameriky. Poznám ju len vďaka tomu že som podrobne študovala starý atlas čo sme s Liv dostali. Skrútil sa mi žalúdok. Liv bola taká mladá a nevinná.

Mapa priblížila miesto úplne na spodku kontinentu. Objavila sa tam červená bodka. Podľa znudených tvárí ostatných som usúdila, že toto všetko dobre poznajú. Zrejme všetko opakovali kvôli mne.

"Ohňová zem je jedno z najneobývanejších miest na zemi. Aj pre to sa tam ukrýva strom." vyhlásila riaditeľka Cornuteová. Očami som hypnotizovala obraz. Prepol sa na chodník pri lese.

"Cesta k nemu začína presne na Hulsovej ceste. V lese nie je žiadna hrozba, na ktorú by sme natrafili. Cesta cez les trvá asi hodinu a potom dôjdete na lúku.  Navrhujem zmenu v taktike. Miesto toho aby ste z lúky išli doprava mohli by ste ísť rovno alebo doľava. Keď ste to pred troma rokmi skúšali bola tam len rieka s množstvom stromov. To by nám vyhovovalo. Dotazy?" opýtala sa.

"Zmenou taktiky by sme mohli ohroziť našu bezpečnosť, cestu zprava dobre poznáme." podotkol Ray, černoch s veľkými očami.

"Zprava sa musí stúpať do hôr, pri rieke to môže byť ľahšie." povedala Kail, v tomto svetle jej pokožka nevyzerala tak hrozivo. Hlasovali sme. Popravde nevedela som za čo hlasovať, a tak som sa pridala ku Kevinovi, ktorí hlasoval za cestu pri vode. 

"Cestou na sever by ste sa mali dostať pred zrkadlo. Tam to začne byť zložité, akonáhle zodpovedáte otázku môžete vojsť cez bariéru." absolútne som nechápala o čom rozpráva. No jedno som vedela. Nebude to jednoduché. Súdiac podľa toho že riaditeľka hovorila v druhej osobe typujem že s nami nepôjde. Napadala ma len jedna otázka: "Načo som sa to dala?"

Začali sa mi potiť dlane. Pomyslela som na to čo povedala Cara. Určite má pravdu, zomriem. Nemala by som tak rozmýšľať a mať z toho strach, už som sa raz zabiť chcela. Nech som sa akokoľvek snažila, nemohla som dávať pozor.

Celú hodinu som prezerala a pozerala do prázdna. Takže som sa presne nedozvedela čo ma čaká, len že to bude strašné. Mala som chuť ujsť a skryť sa niekde. Čudujem, sa že títo ľudia tu ostávajú dobrovoľne. Možno ani nie. No myšlienku že ich tu držia som okamžite zamietla. Musím to urobiť pre Liv, mamu a otca. Zacítim že sa mi lesknú oči. Rýchlo zažmurkám aby som zahnala slzy. Nesmiem vyzerať ako slaboch.

Spamätala som sa až keď všetci vstávali zo stoličiek. V rozhlase zahlásili polhodinovú pauzu. Keď som prišla do izby vypila som asi liter vody. Prečítala som starú knihu. Ale neviem jej názov lebo bol zošúchaný. Prešla som jemne prstami po chrbte knihy. Keď zaznel signál z rozhlasu prešla polhodina.

Prudko som otvorila dvere a za nimi našla prekvapeného Kevina so zdvihnutou rukou pripravenou na klopanie.

"Čo tu chceš?!" nezdržala som sa. Človek by si pomyslel, že keď som vyrastala bez rodičov, nemám dobrú výchovu. Pravda je taká, že som len výbušná povaha.

"Mal som ťa zobrať do budovy tréningu." upresnil Kevin. Podceňuje ma. Myslí že ani netrafím dole. Do tváre sa mi nahrnula červeň. Nie od zahanbenia, od hnevu.

"Trafím aj sama, ďakujem." povedala som a chcela prejsť okolo neho.

"Teraz mám čakať kým zídeš výťahom?" povedal pochybovačne. Zastala som pri výťahu a pozrela som mu do očí.

"Nie" zasmiala som sa. Videla som môj odraz v jeho očiach. "Kľudne počkám ja." povedala som a oprela sa o stenu. Cítila som sa úplne istá mojim chovaním, ale nevedela som či si to zaslúži keď sa ku mne predtým choval milo.

"Vážne?" s úškrnom odfrkol.

"Bývame na tom istom poschodí." Došlo mi že sa správame ako deti, ale ustúpiť som v pláne nemala.

"Tak čo navrhuješ?" povedala som. Skúmavo na mňa pozrel.

"Pôjdeme spolu výťahom alebo pôjdem schodmi. Vyber si" zasmial sa nad tou hlúpou otázkou. Mal rovné biele zuby. Výťah sa otvoril a ja som prevrátila oči. Nemôžem uveriť že chce povolenie byť so mnou vo výťahu. Vošla som a kývla mu aby šiel dnu. Uškŕňal sa nad situáciou. "Takže, ideme zas trénovať?" nadhodila som.

"Áno, ale proti sebe." povedal. Preglgla som. Čo to práve povedal? Keď videl môj výraz dodal: "Musíme byť pripravení" Pozrela som na neho. Tričko mu odhaľovalo jazvu.

"Odkiaľ ju máš?" ukázala som na jazvu čo sa mu ťahala až po lakeť. Bála som sa odpovede. Pozrel na mňa.

"Stalo sa to vtedy keď sme sa dostali do blízkosti stromu. Bola tam tmavá priehlbina cez ktorú sme chceli preskočiť. Vyskočil mutant. Niečo ako líška, ale bola väčšia ako kôň." povedal po tichu. Viac ani nebolo treba. Počula som bolesť v jeho hlase, ale tvár mal kamennú. Prišlo mi to až ľúto kým som si neuvedomila že to čaká aj mňa. Skrútilo mi žalúdok. nepochybne zomriem. Aká je šanca že tento krát strom nájdeme keď sa to nepodalo už toľko krát? Došlo mi že ľudia čo tu sú nie sú tí najlepší. Sú tí čo prežili.